O mne

Maminku Natašky poznám od základnej školy. Je to úžasná žena. Práve pri nej som si uvedomila, že to nie ja som bojovníčka. Myslela som si, aká som silná, keď dokážem prejsť pešo 100 kilometrov, ale skutočné boje sa odohrávajú niekde úplne inde.

Pomôžte spolu so mnou Nataške a jej rodičom. Za každú knihu predanú cez túto stránku dostane Nataška 2 eurá.

"Nataška sa narodila pred rokom a pol ako krásne a zdravé bábätko ukážkových rozmerov so všetkými výsledkami v norme. Tehotenstvo a aj pôrod boli bezproblémové. Po dvoch mesiacoch sme si všimli, že s ňou niečo nie je v poriadku. Tak sa začal kolobeh vyšetrení, návštev u lekára a rehabilitácii. Nataške diagnostikovali hypotonický syndróm, pre ktorý má nízke svalové napätie. Jej svaly sú ochabnuté a pohyblivosť je preto značne ovplyvnená. Aj napriek intenzívnym rehabilitáciám a každodennému domácemu cvičeniu dosahuje jednotlivé vývojové míľniky veľmi ťažko. Toto bol dôvod pre ďalšie obavy a vyšetrenie magnetickou rezonanciou. Lekári vyslovili podozrenie na genetické alebo metabolické ochorenie. Preto Natašku čaká ešte rad vyšetrení, ktoré odhalia presnú príčinu jej zdravotného stavu. Jednotlivé rehabilitácie, rehabilitačné programy a terapie sú veľmi finančne náročné, nakoľko ich nehradí poisťovňa, no pre Nataškin ďalší rozvoj sú nevyhnutné." 

"Priatelia, prosím, venujte nám 2% z dane a pomôžte našej dcérke Nataške. Všetky vyzbierané finančné prostriedky budú použité na rehabilitačné pobyty, ambulantné rehabilitácie, podporné terapie a rehabilitačné pomôcky na domáce cvičenie. Podporiť môžete Natašku aj na náš transparentný účet SK23 8330 0000 0026 0277 0415. "

 

 

 

 

 

 

22.9.2023

Stále kašlem. Nestačí, že ešte ani ja sama som sa nevyliečila, horšie je, že stále kašle aj Čokinko. Včera večer mal aj teplotu, skoro 39. Som zlá matka, že sa chystám preč z domu? Stačilo by jedno slovo a ostanem. Kocúrik povedal, že mám ísť. Vraj to zvládnu a ja mám dobojovať svoj boj. Pritom ani neviem, či chcem ísť. Big Bear´su sa bojím. 118 km, prevýšenie 6300. Riadny záhul. Nie som si istá sama sebou. Bojím sa. Bojím sa, že to bude podobné ako Ultra fatra alebo Malofatranská stovka, ktoré som nedokončila. Možno by bolo lepšie vyhovoriť sa na Čokinkove teploty a zostať doma.

23.9.2023

6:00 štart. Vlastne štart mešká asi 10 sekúnd. Nevadí, aspoň je to také pozvoľné. Všetci vybiehame po Budatínskom parku. Zopár ľudí na čele má zapnuté čelovky. Až teraz mi dochádza, že je vlastne ešte tma. Prekvapuje ma, keď sa točíme a vraciame sa k štartu. Asi 300metrové koliesko po parku máme teda za sebou. To som mohla počkať a pridať sa k nim až teraz. Dúfam, že takéto koliesko ma nebude čakať aj na záver.

Jemne bežím za ostatnými. Netuším, kadiaľ ide trasa, takže ich nechcem stratiť. Prvé stúpanie k rozhľadni na Dubni. Dvaja chalani sa ma pýtajú, či to zvládnem bez paličiek. „Uvidím.“ V duchu si však vravím, že tak, ako nepotrebujem gély, ionťáky, energeťáky a kávu, tak nepotrebujem ani paličky.

Začína pršať, ale tak že poriadne. Bundu nevyťahujem, aj tak by mi bolo horúco. Väčšina ľudí sa mi už dávno stratila, na dohľad mám len jedného. Do kopca mu nestačím, ale sem-tam ho predbehnem dolu. Po pár kilometroch prehadzujeme pár viet.

Výstup na Straník. Po tom istom úseku sa ide hore a potom aj dolu. Čo z toho vyplýva? Že keď ja idem hore, oproti mne ide milión iných ľudí, ktorí sú odo mňa podstatne rýchlejší a ja sa cítim trápne pri každom jednom pozdrave. Už nech je tomu koniec.

Na vrchu žiadna tajná kontrola? Prečo? Nemám rada, keď sa dá trasa podstatne skrátiť a nikto to ani neskontroluje. Fičím dolu. Jasné, že už nestretám oproti skoro nikoho, pretože všetci sú predo mnou. Ale predsa len sú tu ešte dvaja turisti. Doslova turisti. Veľké batohy, pršiplášte, turistické topánky. Dodáva mi to pokoj na duši. Ak to stihnú oni, stihnem to snáď aj ja, nie?

7:47, Zástranie, 10,5 km. Kontrola. Jediné jedlo sú tu pomaranče. No čo už, veď mám predsa svoju zásobu.

Týpek, s ktorým sa stále dobieham, sa volá Ján. Teraz sme obaja svorne zle odbočili. Je to rovnobežná cesta s tou našou a iba kúsok, takže sa už nevraciame. Dnes cesta nie je až tak výborne značená, ako som si už zvykla. Navigáciu v mobile vyťahujem každú chvíľu.

Na zemi leží 5centovka. Skláňam sa pre ňu. Som rozhodnutá priniesť ju až do cieľa.

Ján mi chce požičať svoju paličku, aby sa mi lepšie obchádzali bahenné kúpele, ktoré sú každú chvíľu na ceste. Kategoricky odmietam. Nepotrebujem ani paličky a ani pomoc. Jasné, že sa mi to vypomstí a do toho bahna nakoniec predsa len čľupnem. Vravím si však, že to je aj tak jedno. Celú dobu prší a či už mám v topánke vodu alebo bahno, je to úplne jedno.

Dva poriadne kúsance klobásky ma vracajú medzi živých. Vravím Jánovi, že sa bojím časových limitov, hlavne limitu na Snilovskom sedle. Ubezpečuje ma, že to stihnem. No to som teda zvedavá. Zatiaľ to ide super, ale blíži sa môj obávaný úsek. Idem popri Jánovi. Mohla by som ho dolu kopcom odbehnúť, ale začínam mať stres. Všade sa to šmýka, stále prší, nechcem sa stále len ponáhľať.

Bežíme spolu cez Lysicu. Teda, snažím sa bežať. Popravde je to pre mňa neskutočný záhul. Chodím síce každé dva týždne na stovku, ale pomedzi ne nerobím vôbec nič. Žiaden beh, žiadna turistika. Absolútne nič. Takže zabehnúť súvislý beh, síce len pár kilometrov ale bez pauzy, je pre mňa totálne utrpenie.

Dozvedám sa, že Ján má 6 detí. Čo? Prosím? Čože? Fakt? Neverím. Je to možné? 6? Naozaj?

Táto dedina je nekonečná. Kde je tá kontrola? Navigáciu kontrolujem už asi päťstosiedmy krát. Nie je možné, aby tu tá kontrola ešte stále nebola. Nevadí, ideme. Brzdí pri nás auto. Rodičia. Čo tu zas robia? Mali prísť až neskôr, ale rada ich vidím. Vraj už pol hodiny jazdia po dedine a nevedia nájsť kontrolu. Výborne. To nás mohli zobrať skôr a ušetriť nám energiu. Teraz prichádzajú ku kontrole o minútku skôr ako my a vyzerá to presne tak, že nás doviezli autom.

10:19, Belá, 26 km. Masť síce nemajú, ale vianočka ma tiež teší. Dobrovoľníci mi vravia, že je za nami ešte 12 ľudí. 50 nás už prešlo. Teším sa. Myslela som, že sú za mnou už iba tí dvaja turisti. Rodičia sa tešia tiež. Sú radi, že nejdem sama.   

Pokračujem spolu s Jánom. Čaká nás 12 km dlhý úsek, skoro stále do kopca. Časový limit je do 14tej hodiny. Mám strach, že to nestihnem. Aspoň kúsok pobiehame, kúsok ideme v dobrom tempe po poli, kúsok ideme príjemným stúpaním. Prvé kilometre odsýpajú kupodivu veľmi dobre. Je mi jasné, že to tak nezostane, ale stále dúfam, že to zvládnem.

Ján volá so svojou ženou a dozvedá sa, že sme asi poslední. Tých 12 ľudí nie je za nami, ale proste sa len nepostavili na štart. Hneď sa cítim horšie.

Krásny jeleň. Kúsok od nás. Ten musí byť poriadne prekvapený, čo tu zrazu robí toľko ľudí. Naozaj poriadny kus.

Kruté stúpanie. Kým sa pomaly trepem hore, Ján stihne zjesť rožok a ešte ma aj odbehnúť. Prekvapuje ma, že ma čaká. Znova ma kúsok odbehne a znova čaká. Nechápem. Sama neviem, či stihnem limit a on na mňa čaká. Cudzí človek. Hocikto iný by sa na mňa už dávno vykašľal. Neskutočné.

Blížime sa k rázcestníku. Teda ja sa blížim, Ján už tam dávno je. On pokračuje do kopca po zelenej. Ja si nie som istá. Na farebnom grafe od organizátora je nakreslená zelená, ale v slovnom popise je uvedená žltá. Otváram mapu v telefóne, má sa ísť po žltej. Kričím to Jánovi. Každý sme však presvedčený o svojej pravde. On pokračuje po zelenej a ja stojím a kontrolujem to ešte asi tri krát. Určite máme odbočiť na žltú. Čo mám teraz robiť? Nechcem ísť zbytočne do kopca. Aj tak ho už nemám šancu dobehnúť. Ale čo by som nemala? Určite ma niekde bude čakať. A kde? Vyjde celý kopčisko a hore na mňa počká? A ja neprídem, lebo som odbočila na žltú? Do kedy tam bude na mňa čakať? Zasa je pravda, že som mu o tej žltej zakričala. Čo mám robiť? Keď ho budem naháňať do kopca a potom sa vracať na žltú, tak naozaj nestihnem časový limit. Musím to brať egoisticky. Vydávam sa na žltú značku. Snažím sa cez stromy zbadať pohyb, aby som mu zakričala, že sa má vrátiť. Žiadny pohyb nevidím. Ak bude pokračovať po zelenej, tiež príde ku kontrole ale z inej strany. Pôjde obchádzkou. Budem sa cítiť ako zradca, keď ho znova stretnem. Nemám sa predsa len vrátiť a ísť za ním?

Dobieha ma. Fúú, tak to som si vydýchla. Hodinky mu začali hlásiť, že je mimo trasy. Cítim sa ako zradca, ale aspoň si nenadišiel až tak veľa, ako som si myslela.

Stúpanie je už jemnejšie, ale začínam mať krízu. Už to trvá veľmi dlho. Chcem byť hore. Od rána skoro stále prší. Niekedy viac, niekedy menej, ale skoro stále. Môžem si vybrať, či budem kráčať po 30 centy širokej cestičke, ktorá je celá zaliata vodou, alebo pôjdem po vysokých trsoch mokrej trávy. Nechcem si vytknúť nohu, takže kráčam po cestičke. Reálne je to v tejto chvíli malý potôčik. Ide mi to na hlavu. Mám toho plné zuby. Dalo by sa miestami pobehnúť, ale načo? Ledva sa premáham, aby som dávala nohu pred nohu. Začína mi byť zima. Je to tu neskutočne demotivujúce. A nekonečné. Unavujúce. Strašné. Načo som všetkým doma hovorila, že mi dážď nevadí? Vadí mi. Jasné, že mi vadí. Koho by bavilo od rána moknúť a ešte k tomu kráčať po cestičke zaliatej vodou?        

13:24, Snilovské sedlo, 38 km. Stihla som to na parádu. Kontrola je v budove lanovky. Je fajn schovať sa na chvíľku dovnútra. Cpem do seba všetko, čo vidím. Masť, samozrejme, nemajú. Mám chuť zjesť im všetky čipsy. Musím sa krotiť, nechcem vyzerať ako nenažraná sviňa. Nechce sa mi ísť znova von. Rada by som tu zostala. Vôbec sa mi nechce. Ale má vôbec zmysel nad tým premýšľať? Myslím, že nie. Proste musím zapnúť automatického pilota, vyliezť do toho nečasu a šliapať. Nerozmýšľať pri tom. Necítiť. Iba dávať nohu pred nohu. Ján sa ešte oblieka, mňa začína triasť zima. Musím vyraziť. Ak nie teraz, tak už nikdy. Idem.

Prešla som len pár metrov a už si nie som istá, kadiaľ ísť. Sme v národnom parku, takže tu nie sú žiadne nasprejované šípky ani zavesené fáborky. Treba sa držať iba turistickej značky, ktorú nevidím. Nejako sa tu s Jánom vymotáme a šliapeme smerom na Veľký Kriváň. Je mi jasné, že mu nebudem stačiť. Vôbec sa mi nechce znova ísť do kopca. Kým sa driapem hore, on už schádza nadol. Kričí na mňa, že ma počká. Ja kričím naňho, že ma nemá čakať. Nechce sa mi stále ponáhľať a okrem toho ho určite dolu kopcom dobehnem. Na vrchole si obliekam bundu a poriadne pijem. Je super, že ma Ján stále vyčkával, ale popravde som kvôli tomu nemala ani čas sa napiť. Teraz si to vychutnávam. Keďže tu zasa nie je žiadna tajná kontrola, fotím si to tu. Predstavte si vrcholovú fotku, no bez výhľadu a bez všetkého pekného okolo, pretože je všade iba hmla. Vidím len na pár metrov. No nič, treba dobehnúť Jána.

Pri zbehu padám. Našťastie iba v bahne, takže sa mi nič nestalo. O chvíľu sa situácia opakuje. Kašlem na beh. Budem rada, keď to tu pomaličky zídem dolu. Časový limit na Snilovskom som stihla, teraz už sa nemám prečo ponáhľať. Nechcem sa tu predsa niekde zaraziť.

To mám liezť hore po skale? Ešte k tomu teraz, keď je všetko mokré? Si zo mňa robí asi niekto srandu. Prečo? Toto je normálne turistický chodník? Vyzerá, že áno. Chytám sa teda skaly aj rukami a štverám sa hore. Dosť na hovno je to, že na druhej strane musím po podobnej skale zliezť aj dolu. Idem po zadku, po čupiačky. O chvíľu sa situácia opakuje. Do riti, čo tu robím? Keby som vedela, že sa tu budem driapať po skale, neprišla by som. Niežeby tá skala mala 200 metrov, ale som tu sama kdesi v riti a keď spadnem, nikto ma tu nenájde. Jediné plus je to, že je taká hmla, že nevidím absolútne nič okolo. Doma si asi budem musieť na nete nájsť fotky, ako to tu vyzerá a už teraz sa teším, že nič nevidím.

Do kopcov sa motám, dolu z kopcov ešte viac. Buď sa šmýkam po blate, alebo zliezam po skalách a kameňoch. Celé zle. Je mi jasné, že Jána už dnes neuvidím.    

16:53, Chata pod Suchým, 48,5 km. Dvaja chalani, dobrovoľníci, sa ma pýtajú, či som počula medveďa. „Ja si stále hovorím, že sú to jelene. Sú to jelene, nie?“ Jeden: „Áno.“ Druhý: „Nie.“ To si robia prdel. Veď to tu ručí nonstop. Nechcem si ani predstaviť, že by to bol medveď. Povzbudzujúce však je, že Ján nechal chalanom svoje číslo. Vraj je ochotný na mňa počkať. Píšem mu SMS: „Ahoj:) Som vraj pol hodinu za tebou. Určite by bolo super, keby ma počkáš, ale vôbec mi to do tých kopcov nejde. Možno by si mal radšej myslieť na seba. Tak či tak, drž sa:)“ Sama som zvedavá, ako sa rozhodne.

Do ďalšej kontroly by sa malo ísť už len z kopca, snažím sa netratiť zbytočne čas. Šmýka sa to tu menej. Zdá sa mi, že už ani neprší. Makám. Na zemi je salamandra. Dnes už asi šiesta, ktorú vidím. Musím si ju už konečne odfotiť, aby som doma Čokinkovi ukázala, čo všetko som v lese zažila.

Bežkám. Divím sa, že ma nič nebolí. Vôbec nič. Som unavená ako sviňa, ale prsty, kĺby aj svaly sú úplne v poriadku. Myslím, že to musí celé dobre dopadnúť.

Volám Kocúrikovi. Vidím na obraze aj Čokinka a Trblietku, moje zlatíčka. Chýbajú mi. Odpustia mi raz, že som chodievala tak často preč? Mám výčitky. Čokinko sa už cíti lepšie, ale nechala som ho doma chorého bezo mňa. Som sviňa. Okrem toho som sa tak ponorila do videohovoru, že som neodbočila. Som mimo značky. Som sviňa a ešte k tomu blbá.

V Nezbudskej Lúčke stretám krívajúceho týpka. Neviem, či je spitý ako delo, ale je mi jednoznačne nepríjemné popri ňom prechádzať. Bojím sa ho asi rovnako, ako medveďa. Takže ešte raz. Prečo si tak veľa ľudí myslí, že ísť sama do lesa je viac nebezpečné, ako ísť sama po meste?

Vidím dobrovoľníkov. Vychádzam na most v prerábke. Dúfam, že sa podo mnou nerozhodne zrútiť. Na konci mosta vidím siluetu. Je mi hneď jasné, že to je ocko.

18:20, Strečno, 56 km. Odchádzajú dvaja Česi, ocko ma presviedča, že už tu nikto nie je. Ale je. Ján na mňa čaká. Cítim sa trošku previnilo, ale som rada, že nemusím ísť do noci sama. Mám tu aj dropbag, na kompletku sa prezliekam. Obliekla som si dlhé nohavice aj dlhý vrch. Nechcem tu v noci zmrznúť. V dropbagu mám aj sprej na medvede. Keďže mi tečie a stále mi nevybavili reklamáciu, nebrala som si ho hneď od rána. Aj tak budem musieť dávať veľký pozor, aby som si ho nenaservírovala priamo do oka. Dobrovoľníčka Janka mi dáva polievku. Paráda. Konečne niečo poriadne. Rada vidím rodičov. Mamika mi dokonca priniesla aj masť. Síce ju už nejem, stačila mi polievka, ale musím uznať že takýto servis nemá asi nikto iný.

Pamätáte sa na padák dolu na konci Strečnianskej mašle? Taký strmý, že som ledva zišla? Tak teraz po ňom ideme, len opačne. Do hora. Idem z nohy na nohu. Síce pomaly, ale snažím sa nezastavovať. Ján už ma naozaj musí mať plné zuby. Určite ľutuje, že ma čakal. Lepšie by bolo, keby vyrazil s tými dvoma Čechmi.

Rozmýšľam, že som to s tým oblečením asi prehnala. Je mi horúco ako v saune. Stmieva sa. Vyťahujem čelovku. Jelenie medvede ručia všade okolo. Keby sme sa aspoň rozprávali, niesla by som to lepšie, ale my sme ticho. V podstate sa mi ani nechce rozprávať, ani neviem o čom a ani by som to neudýchala. Snažím sa nezdržovať Jána, ale ledva sa vlečiem. Nepijem ani raz, aby som nezdržovala ešte viac.

20:17, Javorina, 61 km. Svetlo uprostred lesa. Teším sa, aj keď sa tvárim ako zdochlina. Presviedčajú nás, že ručia jelene, nie medvede. Rada im verím. Konečne chlieb s masťou. Mňam. Zapíjam to čajom zmiešaným s Colou, pretože nemajú cukor. Takú hnusobu som už dávno nepila, ale pýtam si ešte jeden. Aspoň niečo teplé do bruška. Začína ma triasť.

Tento úsek poznám zo Strečnianskej mašle. Viem, že tu opäť bude strmák hore. Ale viem, že nebude nekonečný.

Šliapeme, makáme. Ján ma stále vyčkáva. Už sa kvôli tomu cítim dosť hlúpo. O to hlbšie sa cítim, keď zisťujeme, že sme mimo značky. Hlavne, že tento úsek poznám. Ha ha ha. Blbá. Ján sa ochotne vracia pod kopec hľadať odbočku. Nachádza ju. Idem za ním ale po pár metroch radšej volím cestu krížom. Idem hlava nehlava, krík nekrík. Naozaj sa mi nechce schádzať dolu a znova sa škriabať nahor.

Minčol. Konečne. Tohto miesta som sa veľmi bála. Nielen kvôli stúpaniu, ale skôr kvôli medveďom. Sme už nad úrovňou čučoriedok, po tme, v noci, nikde nikto. Som neskutočne rada, že tu nie som sama. Sama by som bola posratá až za ušami.

Skoro sa mi vyvrtla noha. Prečo? Pretože zaspávam. Neskutočné. Veď ešte nie je ani polnoc.

Pod Krížavou. Ak niekde žijú medvede, je to rozhodne tu. Ak by sme nejakého stretli, bola by som menej prekvapená, ako keď nestretneme. Pozitívne je aspoň to, že máme za sebou dlhé stúpanie a viac menej pôjdeme teraz dolu.

Mám oblečenú už aj bundu a mrznem. Ruky si ohrievam vo vreckách. Mám ich premočené, zmrznuté a opuchnuté. Prisahala by som, že sneží. Vraj nie, ale naozaj sa tak cítim.

Zaspávam. Aj Ján zaspáva. Celé zle. „Dlouhá noc...Už blízko se blýská, A něco ti říká vstaň a choď, Máš toho dost a byl jsi příliš dlouho sám, ........ Bude dlouhá noc a punk nádherně hrát, Hodně dlouhá noc, nikdo z nás nejde spát...“

Na rázcestníku píšu, že do Turia je to dve a pol hodiny. Super, to sme už skoro tam. V hlave stále prepočítavam. Akosi mi to nesedí. Nie sme akosi zvláštne rýchli? Kde sa stala chyba? Pozerám navigáciu. Jasné. Nemáme ísť priamo do Turia, ale máme odbočiť na nejaké Čipčie. Tak to už je aká zbytočnosť. Ide ma z toho roztrhať. Načo takéto odbočky?

Za nami svetlá, dobieha nás zadný voj. Je to maximálne nedôstojné. Ako ma môže dobiehať niekto, kto cestou zberá fáborky?

Tuc tuc. Počujem hudbu. Sorry medvede, my už sa blížime k civilizácií. Tuc tuc. Chcem hudbu. Viac hudby. Chcem tancovať, žúrovať, baviť sa. Neviem odkiaľ, ale moje telo dostalo príval novej energie.

Nová energia mi vydržala iba pár minút. Nevládzem stúpať na to poondené Čipčie. Je to len kúsok, ale nevládzem. Zadný voj ma pomaly už vytláča hore. Najradšej by som ich pustila pred seba, ale to asi nemôžem. Kde je, v riti, to Čipčie? Chcem zomrieť.

Zadný voj si robí pauzu na vrchole, na chvíľu ich odbiehame. Teším sa. Nerobí mi dobre takýto nátlak zozadu.

Šmýkame sa po bahne. Už mi to lezie na nervy. Zadný voj opäť za nami. Treba zliezť po zlom teréne. Samozrejme, všetci to vďaka paličkám zvládajú bravúrne. Len ja strkám celú dlaň do bahna a ešte si popri tom aj rozrezávam ruku o kameň. Blbá. Niežeby som kvôli tomu vykrvácala, ale jednoznačne mi to nerobí dobrú náladu.

1:41, Turie, 78 km. Dostávam polievku. Je to niečo špeci. Nejaká hmota rozmiešaná vo vode, slíže nemajú. Prvé dúšky sú super, ale ku koncu už nie som schopná to vypiť. Obliekam si mikinu. Ján šiel na WC. Čakám ho. Nemá úplne v poriadku brucho. Dúfam, že ho to neodpíše. Tí dvaja Česi, ktorí išli pred nami zo Strečna, skončili. Nakoniec je možno dobré, že Ján počkal na mňa.

Brod. Vraj niečo také bolo spomínané na nete, ja som si to ale nevšimla. Neverím vlastným očiam. To mám naozaj po 80 km prejsť cez potok? Tma, zima, voda. Tej vody je tu naozaj neúrekom a keby som sama, asi nenájdem odvahu do nej vliezť. Je to vôbec bezpečné? Nezomelie ma? Vyzerá dosť rozbúrená. Ján si kasá hore nohavice. Nerozmýšľam, len robím to, čo on. Ide prvý, ja za ním. Voda je ľadová. Neviem, prečo som dúfala, že mi nenatečie do tenisiek. Rýchlo vyťahujem mobil a fotím. Toto už nikdy nezažijem. Našťastie sa dá prejsť celkom ľahko.  Legíny mám síce mokré, aj keď som si ich vyhrnula až po kolená, ale voda nebola až tak hlboká, ako sa mi najskôr zdalo. Som zvedavá, či mi nezmrznú prsty na nohách. Musím však povedať, že ma to zobudilo. Adrenalín robí svoje a moje rozospaté oči teraz fičia viac, ako treba.

Ján začína spomaľovať. Väčšinou už mu do kopca stačím. Nemusí ma toľko čakať. 

Vidím za nami svetlá. Znova zadný voj. Pôvodný zadný voj skončil v Turí a teraz idú iní ľudia. Nepribližujú sa až k nám, držia si odstup. Na jednej strane z nich necítim taký nátlak, na druhej strane by som si rada vypočula aj nejaký rozhovor. My ideme väčšinou potichu. Zaspávame. Stále. Adrenalín z brodu mi nevydržal až tak dlho. Neviem, či už som zažila takéto zaspávanie. Je poriadne náročné nezatvoriť oči. Vlastne ich zatváram dosť často. Niekoľko krát som sa už potkla alebo šmykla, pretože som mala zatvorené oči.

Musím sledovať trasu. Máme odbočiť z turistickej značky a nerada by som tú odbočku prešvihla. Niekoľko krát zapínam navigáciu v telefóne a snažím sa zapamätať, čo nás ešte pred odbočkou čaká.

Dolu kopcom sa šmýkame. Musím trošku čakať na Jána. Mám chuť zbehnúť to hlava nehlava, len aby som nezaspala. Krotím sa. Svetlá zadného voju sú viac menej stále na dohľad za nami. Dnes je to tu dosť zdĺhavé. Kontrolujem navigáciu. Sme už za odbočkou. Ideme správne. Jediným problémom je to, že neviem, kde sme vlastne odbočili. Napriek tomu, že som to milión krát kontrolovala, odbočili sme bez toho, aby som si to vôbec všimla.

4:49, Dielnice, 88 km. „Myslíš, že stihneme ďalšiu kontrolu?“ pýtam sa Jána. Alebo si to len myslím? Ján chce skončiť. Začal spomaľovať a myslí si, že ďalšiu kontrolu v Hričove nestihne. Čo mám robiť? Mám ho presviedčať alebo nechať tak? Keby ma nebol celý deň vyčkával, v Hričove už dávno je. Mám výčitky vykašľať sa naňho. Na druhej strane, ide mi o veľa. Dnes mám šancu získať prvenstvo v tabuľke Slovenskej ultratrailovej ligy podľa účasti. Stačí, ak prídem do cieľa, a je to moje. Neviem, čo robiť. Ján ma posiela ďalej samú. Ja niekoľko krát opakujem, že je mi to blbé. Prečo mám výčitky voči úplne cudziemu človeku? Asi preto, že on sa na mňa nevykašlaľ a nenechal ma ísť samú do noci. Do riti. Nezdržiavam sa. Idem. Ján končí.

Makám najviac, ako to ide. Nepotrebujem, aby mi zadný voj dýchal na krk. Dokonca sa snažím bežať nielen dolu svahom ale aj po rovine. Bojím sa, že to nestihnem. Makám.

Idem po žltej značke, z ktorej mám odbočiť, vyliezť na kopčisko Žibrid a opäť sa napojiť k žltej. Pokojne by som sa mohla na Žibrid vykašľať a ísť si priamo po žltej. Jasné, že ja poctivka odbáčam na kopčisko, ale zaujímalo by ma, či tu odbočili aj všetci predo mnou.

Idem z nohy na nohu. Po mojom makaní nezostalo ani stopy. Počúvam podcast z telefónu ale vnímam ho len na kúsok. Podcast je skôr pre prípadného medveďa, ktorý by sa ma chcel zľaknúť. Ja sa utápam sama v sebe. Načo toto robím? Pechoriť sa tu po kopcoch, deň aj noc, v daždi, hmle. Nevidím ani na 20 metrov. Myslím, že už malo dávno svitať, ale ja tu plávam v takom mlieku, že slnko nemá šancu ku mne prísť. Ledva si v hmle všímam obrovský kameň, ktorý nesie názov Stratený budzogáň. Ku.va! Čo tu robím? Púšťam slzu. Vnútri v sebe revem ako malé dieťa alebo skôr ako histerická uvrešťaná hyena. Keby ma aspoň dobehol zadný voj, aby som sa necítila taká osamelá.

Stúpanie pokračuje. Začínam si preratúvať. Nie som si istá, či stihnem kontrolu. O to viac ma mrzí, keď prechádzam Žibridom a nie je tu žiadna tajná kontrola. Prečo? Prosím, kontrolujte nás! Robí mi to dobre. Načo sa mám len tak, kvôli dobrému pocitu, trepať cez nejaký kopčisko, keď to nikto ani neskontroluje? Keby som tento kopec vynechala, ušetrím určite aspoň hodinu. V mojom prípade by to bola zázračná hodina. Vôbec by som sa nemusela ponáhľať. Naozaj všetci predo mnou išli poctivo tadiaľto? Naozaj?

Vypínam čelovku. Vypínam podcast. Vadí mi každý zbytočný podnet navyše. Tlieskam najviac ako viem, aby som vyplašila toho ručiaceho jeleňa. Snažím sa bežať dolu. Nemôžem zaváhať už ani na meter. Musím makať. Chcem to stihnúť. Budem si veľmi vyčítať, ak to nestihnem. Pretínam žltú značku. Podľa času uvedeného na rázcestníku som pekne v riti. Neviem odhadnúť, koľko mi to ešte potrvá, ale bude to veľmi tesné. Kde je zadný voj? Možno by mi vedeli povedať, ako na tom som?

Idem po vrcholkoch. Nie sú to obrovské kopce. Iba také malé výtrty. Divé svine. Pár malých a ak dobre vidím, dve veľké. Keď ma začujú, malé sa rozbiehajú do všetkých strán a pretínajú mi cestu. Nemám veru potrebu ísť pomedzi malé a veľké svine. Obchádzam ich poriadnym oblúkom. Podľa môjho predpokladu obídem jeden výtrt okolo, po traverze, a napojím sa na cestu na druhej strane výtrtu. Preliezam cez nejaké prekážky, je tu zráz dolu. Už by som mala vidieť cestu, ale nevidím. Pozerám do navigácie. Som nejako divne otočená. Vraj mám ísť opačným smerom, ako som mala v pláne. Ok. Verím telefónu. Opäť zráz dolu. Musím si kúsok nadísť, aby som cez tú jamu vedela prejsť. Kúsok zliezam dolu, kúsok sa hrabem hore. No kde je tá cesta? Volám Kocúrikovi. Som stratená. Asi nestihnem limit. Je to v riti. Idem niekam do kopca. Podľa navigácie som na trase, ale nie som. Neviem, či idem správnym smerom. Dúfam. Tak toto je riadny prúser.

Jasné, nakoniec som sa na trasu napojila, no stálo ma to nielen veľa času, ale hlavne veľa energie. Som v podobnom stave, ako na Ultrafatre, keď som si uvedomila, že reálne nestíham. Asi sa zložím a ostanem tu plakať. Som taká neschopná. Je mi na nič. Chcem plakať. Musím sa rozhodnúť. Buď sa zosypem, alebo zaberiem na 300 percent. Nič medzi tým. Ide mi o veľa. Musím to skúsiť. Idem. Bežím. Využívam každý kúsok, ktorý sa dá bežať. Niežeby som mala nejaké vražedné tempo, ale snažím sa. Nechcem to vzdať. Neviem, či by som sa s tým vedela vyrovnať, keby som to vzdala. Musím.

Mám kamienky v topánkach, ale nemôžem si dovoliť teraz zastavovať a vysypávať ich. Vydržím to do kontroly a tam to poriešim.

Odbočujem na červenú značku. Problém je, že vôbec netuším, kde je vlastne kontrola. Itinerár vraví: Hričovské Podhradie. Kontrola však nesie názov: Hrad Hričov. Podľa navigácie sa tam však neodbočuje. Na rázcestníku je názov Pod hradom Hričov. Neviem, kde je kontrola. Neviem si vôbec vyrátať, či to stihnem. Prosím všetkých možných, aby bola kontrola Pod hradom Hričov. Ak budem musieť vyliezať na hrad, nemám šancu to stihnúť. Šmýkam sa. Padám. Nemám čas rozmýšľať, či som OK, bežím ďalej. Bahno nebahno. Mám pred sebou posledných 20 minút do konca časového limitu. Chýba mi sprej na medvede. Stratila som ho. Obzerám sa, nevidím ho. Musela som ho stratiť len pred chvíľou, veď som si ho stále kontrolovala. Ale pred akou chvíľou? Možno je za poslednou zákrutou. Vrátim sa? A čo ak za zákrutou nebude? Vrátim sa ešte viac? Už teraz sa bojím, že nestihnem kontrolu. Každá minúta navyše môže znamenať môj koniec na trati. Nestojí mi to za to. Kašlem na sprej a pokračujem. Snáď ho nájde zadný voj a prinesú mi ho. Bežím.

Zvoní mi telefón. Vidím zaparkované auto. Vidím rázcestník. Vidím pohyb. Áno! Je tu kontrola. Telefón nezdvíham. Mám čo robiť, aby som sa nerozrevala.

9:50, Hričov, 103 km. Volali mi dobrovoľníci, keďže zadný voj už prišiel a mňa na trase nestretli. Cítim sa ako podfukár. Určite ma obišli, keď som blúdila v tých zrázoch. „Išlo sa len po zelenej,“ vraví mi jeden z nich. Ja viem. Ale skúste to povedať tým sviniam. Myslím, že mi tu nikto neverí ani to, že som videla divé svine. Výborne. Paráda je aj to, že môj sprej na medvede je navždy stratený. Zadný voj bol predo mnou, za mnou už nikto nejde. Nevadí. Hlavné je, že som stihla prísť na kontrolu v posledných 10tich minútach.

Pokračujem. Koho z vás napadlo, že som si zabudla vysypať kamienky z topánok, bodujete. Riešim to v strede lesa, nemám si ani kam sadnúť. V telefóne správy. Kocúrik: „Jooooo, si super, ale skoro som dostal infarkt. 8 minút ma delilo od toho, aby som porozbíjal celý dom.“ Sestra Mirka: „Boháča, také stresy nám robíš!“ Mirkin Tomáš: „Poď, poď, poď, si úžasná. Ide ti to skvele.“ Ocko: „Sme v Hričovskom podhradí, kadiaľ budeš prechádzať. Čakáme ťa. Si super, že si to po zablúdení nevzdala.“    

Je mi do plaču. Som na seba nahnevaná, že neviem ísť rýchlejšie a zároveň som na seba hrdá, že som to nevzdala. Že som išla, aj keď mi bolo na nič a myslela som si, že je to celé stratené. Že som dokázala zabrať a nestalo sa opäť to, čo na Ultrafatre.

Začínam si uvedomovať, že toto miesto poznám. Boli sme tu s Čokinkom, keď mal okolo dvoch rokoch. Sám vyšiel skoro až hore na hrad. Presne si pamätám každý kúsok lesa, každý kúsok cesty, každý kúsok lúčky. Vidím ocka. Konečne niekoho vidím. Doma ma bežne neobíma a teraz ma zdrapuje a z celej sily stíska. Cítim veľkú energiu. Bola by som najradšej, keby šiel so mnou až do cieľa. Vravím mu, aby ma pustil. Pri dotyku ma bolí koža a svaly na bruchu aj na rukách. Inak ma nebolí nič, som len veľmi unavená.

Tento kopec je síce zabijak, ale v porovnaní s tými doteraz je úplne smiešny. Dobieha ma zadný voj. Dolu do dediny bežím. Alebo skôr krívam? Už sa to rozhodne nedá nazvať behom. Som tu už veľmi dlho. Aj keď ma nič nebolí, cítim sa ako v tranze. Mám zapnutého autopilota a prestávam vnímať okolie.

11:13, Ovčiarsko, 108 km. Rýchla Cola a pokračujem. Nechcem mať v pätách zadný voj a okrem toho už urgentne potrebujem byť v cieli.

Šmýka sa to tu ako fras. Miestami neviem ani chodiť. Je to vyčerpávajúce. Stále sa obzerám, či ma dobieha zadný voj. Stále ich nevidím. Kde sú? Je mi clivo. Náladu mi zdvíha výhľad na Žilinu. Zároveň mi mozog prepočítava, že to ešte je poriadne ďaleko.

Volá mi ocko: „Kde si?“ „No teraz som sa napojila k hlavnej ceste v Strečne.“ Ocko: „V Strečne? To kde si?“ „A ty si si nepozrel trasu?“ pýtam sa namosúrene. Končíme hovor a otváram si navigáciu. Strážov, nie Strečno. V diaľke vidím ocka, ako prebieha cez cestu. Volám mu znovu. Čaká ma pri ceste aj s mamikou. Snažím sa pobehnúť, aby ma dlho nečakali. Tešia sa, že už som v Žiline. Ja sa až tak neteším, lebo viem, že sa tu budem motať ešte poriadne dlho. Trasa nevedie priamo do cieľa, najkratšou možnou cestou, ale ide kade tade. Taká menšia prehliadka mesta. Popri vode, cez most, po nekonečných schodoch na nadchod, okolo kruhového objazdu, popri Novej Synagóge, po námestí, okolo Žilinského hradu, cez ďalšie námestie, popod koľaje na železničnej stanici, bez chodníka po ceste okolo staveniska, cez podchod, krížom cez Váh, cez ďalší podchod, po ceste, ktorou sa včera ráno štartovalo. K Budatínskemu zámku už trafím aj bez navigácie. Celou Žilinou už iba rýchlo kráčam. Beh nemá význam. Začal ma bolieť prst na nohe, ale do cieľa prídem aj po štyroch. Za mnou zadný voj. Tak predsa ma dobehli. Odbáčam na vedľajšiu uličku a viem, že o chvíľu to balím. Dúfam, že si nebudem musieť v parku spraviť opäť to koliesko, ktorým sa včera ráno štartovalo. Vidím rodičov. Mávam im. V očiach mám slzy. Konečne to skončí. Ako je vôbec možné, že som to nevzdala? Ako je možné, že som to stihla? Ako je možné, že som to prežila? Najdlhší čas, aký som kedy strávila na trase. Plačem. Rodičia ma sprevádzajú posledných pár metrov do cieľovej brány. Počujem fandenie organizátorov, dobrovoľníkov. Prichádzam úplne posledná, ale dôležité je, že prichádzam. Mám chuť zosypať sa na zem, ale bojím sa, že už by som nevstala.   

13:25, Budatín, 118 km. Vypínam hodinky. Volajú ma na pódium. Ešteže majú schody, lebo inak by som tam rozhodne nevyliezla. Dostávam pamätný pohárik a borovicu. Teším sa. Chce sa mi rozprávať, ale zjavne už všetci ostatní chcú zbaliť a ísť domov. Odvedú ma dovnútra, kde dostávam polievku, hot-dog a Colu. Úžasné. Sú tu super ľudia. Je mi fajn. Stále neverím, že sa toto bláznovstvo skončilo. 31 a pol hodiny. To už je celkom dosť.

Cestou k autu ma chytá zimnica. Musím sa čo najskôr prezliecť. Ideálne by bolo osprchovať sa, ale naozaj už teraz nemám energiu hľadať sprchu kdesi v základnej škole. Budem proste smrdieť až domov. V momente, keď si vyzujem topánku, začína ma prst bolieť úplne neúnosne. Nechápem. Doteraz som ho skoro ani necítila. Celú cestu domov si neviem položiť nohu tak, aby ma nebolel. Doma to nie je o nič lepšie.

27.9.2023

Dostávam antibiotiká, aby sa mi čo najskôr vyliečil prst na nohe. Spravila som chybu a ostrihala som si nechty deň pred BBU100. Pravdepodobne z toho sa mi potom prst zapálil a ja sa bojím, že moja účasť na Javorníckej stovke je ohrozená.   

Moja ruka na BBU100 vs. moja bežná ruka

4.8.2023

Dobrodružstvo začína. Batožiny plná riť, ledva sa s ňou doterigám do vlaku. To som zvedavá, ako s tým všetkým pôjdem späť, keď budem mať v nohách cez 100 km. Ak teda pripúšťam možnosť, že túto stovku dokončím... Neverím si vôbec. Posledné dva závody som nedokončila a moje malé sebavedomie je ešte menšie. Nechcem to len tak zabaliť, chcem bojovať. No predstava, že by mi to mohlo trvať 32 hodín je neznesiteľná. Dokážem 32 hodín existovať len sama so sebou? Bez niekoho, kto by ma potiahol? Podporil? Dával na mňa pozor? A čo ak to za 32 hodín nestihnem? Prídem domov opäť ako porazená. Ako tá, čo nestihla časový limit. Opäť. Ďakujem, neprosím. OK, tak čo ak limit stihnem, možno mi to aj bude trvať kratšie ako 32 hodín... Ale som pripravená, že pôjdem v noci sama? Úplne sama? Niekde na východe, kde to ani vôbec nepoznám? Ani neviem, či si viem zistiť číslo na taxík. Sama. V noci. Celú noc. Sama. Len s mojou vlastnou únavou... Bojím sa toho.

Cesta vlakom ako-tak ubieha. Bolí ma zadok. Dúfam, že z toho nebudem mať zajtra svalovicu. Prepadla ma zima. Klepem sa tu v hrubej mikine. Vlak mešká skoro pol hodinu. Vyťahujem si z tašky sprej na medvede, lebo mi dochádza, že od vlaku pôjdem sama. Nakoniec z vlaku vystupuje aj nejaký iný týpek s karimatkou. Je mi jasné, že máme spoločný cieľ. Obaja mierime do telocvične, v ktorej budeme spať. Pridávam sa nasilu k nemu. Týpek teda dáva riadne tempo. Ja, v mojej teplej mikine, sa parím ako tchor a do toho nesiem všetku svoju poondenú batožinu.

Konečne prichádzame do telocvične. Hneď sa vyzliekam. Aj tak zo mňa bude tiecť ešte asi hodinu. Vybavujem prezentáciu a chystám si pelíšek.. Ani sa nenazdám a je desať hodín. Neviem zaspať.

5.8.2023

2:30. Hromy, blesky, lejak. Prosím? Tu na východe majú tuším viac kruté búrky, ako u nás. Tak v tomto počasí ma ani nenapadne postaviť sa na štart.

4:35. Budík mám síce až o piatej, ale vstávam už teraz. Stále niekto šuchorí a ja kvôli nervozite neviem spať.

5:04. Pomaličky raňajkujem, veď mám čas. Všetkým nám prichádza SMS. Štart sa o hodinu odkladá z dôvodu búrkovej činnosti. Výborne. Znova sa snažím zaspať. Ležím so zatvorenými očami skoro hodinu, ale spánok už neprichádza. Nervozita robí svoje.

Pár minút do štartu. Stojí nás tu asi 10. Som vôbec na správnom mieste? Všetci prichádzajú naozaj až na poslednú chvíľu. Možno je to práve preto, že ešte stále prší a hrmí. Podľa organizátorov by to malo 10 minút po štarte prejsť.

Nepremokavú bundu strkám do batohu. Aj tak sa spotím. Nemyslím si, že má zmysel byť v bunde.

7:00. Štart. Klasika. Som medzi poslednými. Prvé stúpanie a ja sa znova utápam vo svojich rezignačných myšlienkach. Toto nechcem robiť. Nechcem ísť do kopca. A hlavne sa nechcem ponáhľať do kopca. Je mi toto treba? Načo? Chcem ísť domov. Je mi smutno. Chýbajú mi deti. Chýba mi Kocúrik. Načo to robím? Aj tak na to nemám. Načo sa tu budem teraz pechoriť celý deň aj noc a nakoniec to aj tak zabalím. Chce sa mi vôbec? Nechce.

Stúpanie trošku poľavuje a mne sa v hlave vynárajú myšlienky na ľudí, ktorí teraz naozaj bojujú. Bojujú o svoj život, o svoje zdravie. Nemajú na výber. Musia bojovať. A ja, slaboch, to chcem zabaliť po prvých dvoch kilometrov. Hanbím sa za seba. Čo budem rozprávať svojim deťom? Šla som 6 hodín na východ a zabalila som to po 2 kilometroch, lebo sa mi nechcelo. Nie. Musím sa snažiť. Musím sa aspoň trochu snažiť.

Prvý kopec zdolaný a moje myšlienky ako na hojdačke lietajú hore dole. Pri zbehu som spokojná, cítim sa ako najväčší macher na svete a chcem ísť. Chcem ísť ďaleko. Nevadí mi, že je napršané a šmýka sa, pretože toto je úplne krásny terén. Jemné zbehy, pri ktorých netreba žiadnu extra energiu a ide to samé.

Okolo seba nikoho nevidím. Výborne. Takže zo 109 km pôjdem 107 km sama. Super vyhliadky.

Zabudla som si opraviť pútko na batohu a teraz mi plantá kade tade.

Opäť stúpania, ale nie je to nič strašné. Vizuálne sa cítim ako u nás doma. Lesné chodníčky. Celkom sa mi to tu páči. Nerobí to na mňa nátlak. Jasné, áno. Viem, že prídu aj strmáky. Ale zatiaľ sa to dá.

Prší už cez hodinu. Žiadne mrholenie. Poriadny lejak. Občas zahrmí.

Už neleje, iba mrholí.

Leje ako z krhle. Mokrá som všade. Ostáva len dúfam, že sa mi v batohu neroztopila antikoncepcia.

Trošku popŕcha.

Ledva cez ten lejak vidím.

Tak toto teda nevyzerá iba na 10 minút. Ale viete čo? Páči sa mi to. Mám rada dážď. Búrka našťastie nie je. Sem-tam hrmí, ale cítim sa v bezpečí. Cítim sa fajn. Zatváram oči a zdvíham tvár k oblohe. Užívam si každú kvapku. Mám pocit, že som silná a dokážem čokoľvek. Dnes to proste dám.

Zle som odbočila, ale teta za mnou na mňa kričí a tak sa vraciam. Pár neškodných metrov. Som rada, že práve išla za mnou a nezašla som ďaleko.

Dolu kopcom pobieham. Nie veľmi, aby som nespadla, ale tak, aby to rýchlejšie odsýpalo. Miestami sa šmýka, miestami je cesta plná výmoľov a je ťažké hľadať pekný terén. No môžem povedať, že je to pre mňa stále prijateľnejšie, než na predošlých akciách. Necítim sa ako vysoko v horách, ale ako doma. Akoby som išla cez Malé Karpaty.

Muselo asi riadne pršať, keď je celá cestička zaplavená. Hm... alebo to nie je cestička? Do riti, čo robím v jarku? Cesta je vedľa.

Prechádzam cez tunel. Tristošesťdesiaty ôsmy krát vyťahujem mobil s navigáciou, lebo si nie som istá kadiaľ. Mám správny smer. Cez tunel sa dostávam do Veľkej Lodiny. Môžem sa odfotiť s tabuľou obce. To je aká pecka. Nečakala som, že budem mať tabuľu obce priamo zo stovky.

Napriek tomu, že vidím peknú cestičku, ktorá traverzom vedie asi až k najbližšej občerstvovačke, ja sa musím trepať do ďalšieho kopca. Načo? Asi len tak, aby nebola nuda. Pomaličky, z nohy na nohu, nechce sa mi uštvať hneď na začiatku. Táto cesta nie je ani turisticky značená, takže musím sledovať fáborky. Aj tak každú chvíľu pozerám do navigácie v telefóne.

Burina až po stehná, chodník ledva vidím. Je vôbec možné, že tadiaľto prešlo predo mnou už 80 ľudí? Oni asi fakt lietajú alebo čo. Mali to tu „vychodené“ aj tí úplne prví, alebo naozaj prešľapávali chodníček cez burinu? Práve v tejto chvíli spojenie „zaži divočinu“ pre mňa začína byť veľmi konkrétne.

Fáborky nikde. Vyťahujem mobil. Nie som na trati. Prečo? Kde sa stala chyba? Naozaj som si dávala pozor na značenie. Zbehla som zbytočne dolu kopcom a teraz sa musím vracať späť. Naozaj netuším, kde som minula odbočku. Predpokladám, že bola v nejakej zarastenej húštine.

Pekná široká cesta. Až sa mi nechce veriť. Mobil kontrolujem niekoľko krát, nie je predsa možné, že by trasa viedla po takejto luxusnej ceste. Nechce sa mi ísť, ale som v časovom strese. Ak sa dá, musím ušetriť aspoň pár minút. Premáham sa a poklusávam.

Blížim sa do dediny. Hodilo by sa vycikať. Je možné, že som ešte od rána necikala? Dnes je všetko nejaké zvláštne.

10:38, Malá Lodina, 17 km. Kričí na mňa Janka, že ma počká na K3. Dobrovoľníci na občerstvovačke sú super, ako vždy. Veľmi pekne sa o nás všetci starajú. Často krát aj rozosmejú. Tváre niektorých mi už začínajú byť povedomé, pretože chodia dobrovoľníčiť na viaceré akcie. Mám pocit, akoby to boli moji priatelia a pritom ani neviem, aké sú ich mená. Toto mi bude určite chýbať. Atmosféra občerstvovačiek akcií Slovenskej ultratrailovej ligy je proste top.

Poučená z Ultrafatry dnes odmietam jesť sladké chujoviny. Melón a cola je jasná voľba, ale inak volím skôr omastený chlieb a slané keksíky.  

Púšťam sa do jedného z tých horších dnešných stúpaní. Výšľap na Bokšov. V tejto chvíli ešte netuším, že ma čaká najťažšia skúška, na ktorú nezabudnem asi že nikdy. Zatiaľ vidím iba mapu, graf a kilometre. Verte mi, že pokiaľ si toto nezažijete, nedokážete si to predstaviť.

Mierny kopček, idem si svojím lajdáckym tempíčkom. Fotím si pritom selfíčko. Asi som nedávala pozor, pretože nevidím značenie. Fáborka nikde. Kontrolujem mobil, volím smer. Samozrejme, že mierny kopček sa už mení na trošku ostrejší. Držím rukou fáborku a nevidím ďalšiu. Opäť mobil. Tento krát vidím dve fáborky po sebe. Super, teším sa. Počujem zvuky. Podo mnou prichádza nejaký týpek ale prichádza akosi zboku. Asi zablúdil. Hľadám ďalšiu fáborku. Ten týpek zmizol. Neviem vlastne, či to bol stovkár, ale proste zmizol. Už za mnou nejde a nikde ho nevidím. Nezdal sa mi iba? Nechápem. Kontrola na mobile. Na kopci skaly. Cesta sa rozdvojuje, fáborku nevidím. Volím cestu okolo skál. Cestu už nevidím. Kontrola na mobile. Som zle. Vraciam sa. Idem smerom na skaly. Super, vidím fáborku. Horšie je, že nevidím cestu. Sklon kopca už je pre mňa celkom hustý. Čítam si správu od Kocúrika: „Poď.“ Odpisujem mu: „Keby viem kade, idem“ a prikladám pár ilustračných fotiek. „Makaj. Dobre, to máš orientačný beh. Veď ideš po čiare.“ Tou čiarou asi myslí moju polohu na mape. Mám zo sebou GPS lokátor, ktorý mu hlási, kde som. Pravdepodobne ma vidí na čiare, teda na trase Východniarskej stovky. Je však ťažké vysvetľovať, že to, čo on vidí na čiare, je pre mňa blúdenie štvornožky po skalnom teréne. Väčšinu času idem už s mobilom v ruke, lebo mi proste tie fáborky nestačia. Neviem, či som slepá, ale bez navigácie by som to tu určite nedala.

Konečne som hore. Teda aspoň na chvíľu. Kúsok pred sebou vidím ďalší vrchol. Podstatné však je, že už sa nemusím driapať po skale ale môžem normálne kráčať.

Prestávam kontrolovať mobil. Už mi došlo, že treba ísť intuitívne stále hore. Kde je nejaký vrcholček, na ten treba vyjsť.

Vrcholov mám už za sebou niekoľko a vôbec netuším, ktorý z nich bol Bokšov. Stále idem dole hore. Nie veľa, ale stále. Začínam sa cítiť ako v Záhade Blair Witch.

Cestu križuje niekoľko obrovských spadnutých stromov. Tadiaľto ide trasa? Kadiaľ išli všetci predo mnou? Tie stromy sú naozaj neskutočne dlhé, nechce sa mi ich obchádzať. Idem krížom. Vyskakujem na prvý kmeň, šmýka sa mi noha a druhou narážam. Píšťalu mám v momente červenú a boľavú. Kašľať na to. Keď sa na to nebudem pozerať, možno to zmizne.

Tento krát fáborky nesmerujú na vrchol ale okolo. Výborne, aspoň 3 výškové metre, na ktoré sa nemusím trepať. A kde sú tie fáborky? Kde je cesta? Zasa som zle. Mám pocit, že tu niekto naschvál previazal fáborky, aby som zablúdila. Snažím sa opäť trafiť trasu. Toto je čistá psychiatria.

Konečne niekoho vidím. Týpek zjavne tiež blúdi, ale to je ok. Dvom sa vždy blúdi lepšie. Dávame sa do reči a mňa to teší. Horšie je to s prispôsobovaním tempa. On nechce bežať prudko dolu, čo mňa brzdí. Chce bežať po rovine, čo ja nevládzem. Napriek tomu mi tvrdí, že sa ma bude držať.

Idem sa uštvať, aby som mu stačila. Bežíme miernym sklonom dolu a musím sa fakt premáhať. Keby som išla sama, dávam si pauzu každých 200 metrov. Mám pocit, že sa niečo deje s mojim sprejom na medvede. Možno sa mi trhá pútko, ktoré som si prišila na batoh. Neviem, prečo som ho pred štartom neskontrolovala. Musím sa na to pozrieť na občerstvovačke.

Stúpanie. Konečne sa rozdeľujeme. Síce sme skoro stále na dohľad, ale každý si už ide svoje tempo. Dávam si hryz klobásky. Nemám na ňu veľmi chuť, ale nemôžem dopustiť, aby na mňa prišiel hlad. Sladké ma naposledy zradilo a ku podivu, ani na sladké nemám chuť.

Bežím dolu kopcom a sprej na medvede sa kotúľa za mnou. Zdvíham ho a ďalej nesiem v ruke. To je super vyhliadka, niesť ho takto ďalších 70 kilometrov. Prečo som ho neskontrolovala hneď? Možno sa to ešte dalo zachrániť. Teraz už nezachránim nič. Celé zle.

Bežím dolu kopcom. Týpek kráča, takže ho predbieham. Týpek sa šmýka a padá. Tvrdí, že je v poriadku, ale tuším si odrel koleno.

14:24, Košická Belá, 32 km. Klasika. Melón, cola, omastený chlieb, slané keksíky. Myslím, že  toto bude môj osvedčený recept. Opäť super dobrovoľníci. Dokonca mi dajú aj zicherky, aby som si pripevnila sprej na medvede. Asi tak po troch krokoch sa mi zicherky odopli a sprej spadol. Musím to vymyslieť inak. Beriem si na cestu birel a pokračujem. Týpek s odretým kolenom si ešte dáva pauzu a ja v kútiku duše tuším, že je to preňho konečná.

Po daždi už nie je ani stopa. Slnko svieti ako o život. Netuším, koľko je stupňov, určite však oveľa viac, než mi je príjemné. Volá mi Kocúrik. Ledva vyťahujem telefón, pretože si štrádujem so sprejom na medvede v jednej ruke a birelom v druhej.

Pri ceste sa pasie stádo oviec a bača sa so mnou púšťa do reči. Je celkom milý. Myslím si, že si o mne myslí, že som úplne trafená. Veď načo by niekto chodil len tak zo srandy 100 kilometrov pešo? Aspoň, že už ten sprej na medvede nenesiem v ruke ale zavesila som si ho na utrhnuté pútko. Áno, presne to, ktoré som si zabudla doma zašiť. To pútko, ktoré som si zabudla opraviť. Teraz sa mi náramne hodí. Síce mi sprej lieta kade tade a pri rýchlejšom pohybe ho musím pridŕžať, ale aspoň ho nemusím niesť v ruke v stále.

Stúpanie na Železný vrch. Dávam si pauzičky a popíjam birel. Nemám sa kam ponáhľať. Radšej si pobehnem dolu kopcom než sa uštvať v stúpaní. Obieha ma čech. Nebolo by na tom nič zvláštne, len nechápem, ako ho tak rýchlo môžem strácať z dohľadu. To je taký makač, alebo ja taký leňochod?   

Pripájam sa na Cestu hrdinov SNP. Tadiaľto by som raz chcela ísť. Budem si toto miesto pamätať? Keď sa vydám na 770km dlhú cestu, spomeniem si, že práve tadiaľto som už kráčala? Snažím sa vryť si do pamäti čo najviac. Chcem si spomenúť. Chcem sa na tomto mieste raz usmiať a povedať: „Tadiaľto som prechádzala počas Východniarskej stovky. Bol to super zážitok.“

Oproti beží bežec. Má štartovné číslo. Prečo sa vracia? Nepýtam sa ho, iba sa pozdravíme.

Beží ďalší. Kontrolujem si navigáciu. Výnimočne som správne. Čo sa to tu deje? Vidím rázcestník a pri ňom mi v ústrety kráčajú ďalší traja. To už mi nedá a musím sa spýtať. Sú to všetko tí, ktorí idú kratšiu trasu, 50 km. Týmto miestom sa budem vracať aj ja, ale až neskôr. Mohlo ma to napadnúť. Vydychujem si. Hlavne, že som sa nestratila.

17:36, Sedlo pod Suchým vrchom, 47 km. Janka ma tu nečaká, asi idem zasa medzi poslednými. Nezdržujem sa zbytočne a vyrážam naraz so štyrmi spolubojovníkmi. Volá mi ocko. Klapky na očiach, automaticky si idem po ceste a spamätávam sa až keď tí štyria začnú riešiť odbočku. Musím sa kúsok vrátiť ale opäť som vďačná, že som nezašla ďalej. Bežím a štyrom hovorím, že ich počkám v kopci.

Bojujem dosť dlho a statočne, ale žiadne prekvapenie sa nekoná. Štyria ma v kopci dobiehajú. Ján, Ľubomír, Peter a Jan. Púšťam ich pred seba, ale nie z dohľadu. Ja tu veru nebudem blúdiť sama lesom. Takto aspoň nemusím stále vyťahovať mobil s navigáciou, čo už je naozaj dosť otravné.  

Blíži sa koliesko dôvery. Dôvery organizátora v čestnosť účastníkov. Folkmarské koliesko. Ide o to, že prídem k rázcestníku Sedlo Zemičky. Odtiaľ treba vyjsť na Folkmarskú skalu, zísť z nej dolu inou cestou a vrátiť sa tak späť k Sedlu Zemičky. Následne sa má pokračovať ďalšou cestou do Kojšova. Takže, jednoduchšie povedané, dá sa ísť priamo do Kojšova a vykašľať sa na Folkmarskú skalu. Nebudem zapierať, láka ma to. Držím sa štyroch a nechávam rozhodnutie v ich rukách. Alebo skôr nohách... Ak sa rozhodnú Folkmrskú skalu vynechať, pôjdem s nimi. Nebudem predsa jediná poctivka, ktorá sa driape na každý kopec. Už niekoľko krát som si nadávala za to, že som jediná ktorá dodržiava pravidlá. Nebudem sprostá a proste sa pridám k väčšine.

Moje úvahy o skratke ma silno pohltili. Najhoršie na tom je, že úplne zbytočne. Štyria bez najmenšieho zaváhania mieria na Folkmarskú skalu a mne neostáva nič iné, iba pozbierať čriepky mojej rozbitej ilúzie a makať s nimi.

Nie je to dlhý kopec, ale v tejto chvíli pre mňa úplne zbytočný. Prečo tu nedali aspoň tajnú kontrolu? Mala by som z toho lepší pocit. Takto mám pocit, že to bolo zbytočné.

Štyroch odbieham. Dolu kopcom sa mi ešte celkom dobre poklusáva a chcem si radšej spraviť náskok.

20:33, Kojšov, 58 km. Od dobrovoľníkov beriem svoj dropbag a prezliekam si absolútne všetko, čo mám. Je to úžasný pocit. Viem, že smrdím aj cez čisté oblečenie, ale aspoň smrdím na menšiu vzdialenosť.

Džgám do seba dve polievky. Neskutočné, dočkala som sa. Volá mi ocko a núti ma, aby som sa k niekomu na noc pridala. Jasné, ani ja nechcem ísť sama, ale pochybujem, že ma do kopcov bude niekto čakať. Neviem, čo robiť. Štyria už sú tu tiež, tak sa ich idem spýtať. Dvaja, Ján a Ľubomír, vraj za chvíľu vyrážajú a vraj pôjdu pomaly. Ok, tak ich teda chvíľku počkám. Stojím už nachystaná, s batohom na chrbte. Stačí povel a trielim preč. Prehadzujem pár slov s dobrovoľníčkou Jankou. Je mi už dlho. Iná dobrovoľníčka sa ma pýta, či nepotrebujem soľ alebo niečo. Ja kývam rukou, dala som si všetko, čo treba. Ona na mňa spustí niečo, že: „Lebo bez soli sa to nedá“ a tak trošku výstražným tónom ma napomína. Ani neviem, čo jej odpovedám, iba si uvedomujem, že som zvýšila hlas. Vzápätí sa ospravedlňujem a mrzí ma to. Tak ako ja, tak aj ona už toho má určite plné zuby a nemyslela to v zlom. Potrebujem vypadnúť. Čakám tu pripravená na povel už asi pol hodinu. Ján ešte pre istotu vyťahuje všetky veci z batohu a ja vidím, že to bude na dlho. Ďalší dvaja, Peter a Jan  vyrážajú. Nemám nás čím rozmýšľať, idem s nimi.

Moja čelovka zablikala a zhasla. Niekoľkokrát. Neviem ju zapnúť. Panika. Ako môžem ísť celú noc bez čelovky? Čo sa vlastne stalo? Bola nabitá ale aj tak ju skúšam zapojiť na powerbanku. Možno som ju mala v batohu zapnutú a vybila sa. Síce o tom pochybujem, lebo by mala vydržať 30 hodín, ale človek nikdy nevie. Ukazuje mi, že je nabitá. Schovám powerbanku a skúšam znova. Ide. Neviem, kde bol problém ale ďakujem. Svietiť si celú noc pod nohy mobilom by už bolo trošku cez.

Stúpame. Je to pre mňa asi hraničné tempo. Rýchlejšie by som to v tejto chvíli určite nedala. Problém je skôr v tom, že jeden z nich má problémy so žalúdkom a zastavuje kvôli tomu. Nevidím to veľmi dobre a je to pre mňa dosť závažný dôvod na zmenu tímu. Dobehli nás Ján a Ľubomír a ja sa bez váhania pridávam k nim. Som sviňa, ale prioritou je pre mňa prísť do cieľa.

Ku podivu sa mi ide veľmi dobre. Mám dobrú náladu, dokonca sa smejem. Nie, nesmejem sa zo zúfalstva. Smejem sa preto, lebo mi táto dvojica veľmi sadla. Vtipkujú, idú v dobrej nálade, dávajú to s prehľadom. Aj keď sa trepem na najvyšší bod trasy, je mi fajn.

Kojšovská hoľa je pekné miesto. Teda neviem ako cez deň, ale teraz v noci určite stojí za to. Čaro jej okrem mesiaca dodávajú aj blesky, ktoré sú všade okolo, len nie nad nami.

00:01, Čajovňa Katka-Kojšovská Hoľa, 66 km. Padá slovo búrka. Kto sa vôbec opovážil vysloviť to nahlas? Prečkať ju, alebo pred ňou utekať? Za seba asi volím druhú možnosť, aj keď vôbec neviem, aké sú predpovede. Celkom dobre mi padá, keď druhú možnosť volia aj moji parťáci. Vyrážame. Je zima, fúka vietor. Nevyzerá to veľmi dobre.

Asi by som to chcela zbehnúť až na ďalšiu kontrolu. Nočná únava a strach z búrky si berú svoju daň. Nechce sa mi tu plahočiť lesom až do nedeľného obeda. Na druhej strane, stále sa mi ide dobre. Viem, že s týmito parťákmi mi to bude trvať o niečo dlhšie, ako keby som išla sama, ale stojí mi to za to. Stále o niečom hovoríme, stále máme dobrú náladu, sadli mi. Ani odporúčanie, že si mám kontrolovať farbu moču, mi neprichádza divné. Nechám si vysvetliť, prečo by som to mala robiť a keby nemám takú zábudlivú hlavu, tak to asi aj spravím.

Navigáciu v telefóne už nepoužívam. Trasu zvyčajne kontroluje Ľubomír, aj keď sa mi to zdá zbytočné. Nočný úsek je veľmi dobre značený odrazkami. Dokonca už som sa vžila aj so svojimi hodinkami. Zlý smer mi ukazovali preto, že som mala ruku vertikálne. Keď ju zdvihnem, musím chvíľku počkať, aby hodinky zistili, že sú v inej polohe a trasu ukazujú bezchybne. Je to super vec.

Ľubomír sa mi snaží vysvetliť, že by som mala viac trénovať. Teda v podstate, že by som mala aspoň trochu začať trénovať. Je mi jasné, že chodiť z akcie na akciu a medzitým nič nerobiť nie je práve postoj víťazov, ale inak to nedávam. Jasné, dalo by sa vybaviť stráženie detí a venovať sa tréningu. Ale to mi za to nestojí. Chcem tieto akcie iba zvládnuť a je mi jedno, v akom čase prídem do cieľa. Nie som ochotná obetovať kvôli tomu čas s deťmi. Už teraz som veľmi veľa od nich preč. Neviem si ani predstaviť, že by som každý deň na dve hodiny zmizla z domu behať. Neprichádza do úvahy. Radšej budem všade chodiť posledná.

Ideme miestom, kde oproti mne išli tí z kratšej trasy. V noci a v protismere to u všetko vyzerá úplne inak.

Cestičky sú na zabitie. Všelijaké pofidérne terény, ktoré síce držia človeka v strehu, ale uberajú na rýchlosti. My sa tu tuším budeme vliecť fakt ďalšie dva dni. Aspoň že tá búrka nás obišla.

1:54, Zlatá Idka, 74 km. Chuť zmäknutých slaných keksov mi už navždy bude pripomínať Východniarsku stovku. Je to však určite jedna z tých príjemnejších spomienok, nad ktorými sa človek časom milo pousmeje. Horšou spomienkou je ten smrad. Síce sa časom určite pousmejem aj na tom, ale teraz mám pocit, že zomriem. Týpek sediaci oproti mne si vyzul topánky. Akože jasné, údržbu treba, ale prečo to robiť medzi ďalšími siedmimi ľuďmi? Sedím meter od neho a nemám chuť ani na jedlo. Okrem toho som zdvihla ruku pri otázke: „Kto si dá čajík?“ a nevedela som, že pôjdu ešte len zovrieť vodu. Takže to vyzerá byť poriadne na dlho...  

Som pripravená vyraziť, čakám ale ešte na svojich dvoch parťákov. Už mi je trošku dlho, ale stojí mi to za to, aby som nešla sama.

Nemám k tomu čo povedať. Proste kráčam. Niekedy pomalšie, ako by som chcela, niekedy ledva stačím.

Podarilo sa mi skontrolovať si farbu moču. Yes! Je v poriadku. Yes! Len som si dajako hlúpo čupla a odkedy som sa postavila, bolí ma koleno. Neviem, či to za tú kontrolu moču stálo, ale snáď sa to nebude zhoršovať.

Rozvidnieva sa. Nemalo by mi to dodať energiu? Ja sa cítim skôr opačne. Chce sa mi spať. Trvá to už dlho. Okrem toho sa už v dosť veľkej miere hlásia otlaky. Začína to byť na prd.

5:34, Vyšný Klátov, 86 km. Popŕcha. Mne to je asi už úplne jedno. Podstatné v tejto chvíli je, že sa podávajú cestoviny. Hádžem ich do seba ako lopatou. Milujem normálne jedlo a nechápem, ako niekto, teda veľmi veľa ultráčov, môže ísť na géloch a podobných umelinách. Moje bruško je priveľmi amatérske na to, aby prijalo profi gély. Radšej obyčajné cestoviny.

Batoh na chrbte a prešľapujem na mieste. Moji parťáci sa ešte stále nevychystali z občerstvovačky. Neznášam dlhé vysedávanie. Začína mi byť zima. Chcem ísť. Oni zatiaľ ešte dopíjajú kávu a Ján nevie nájsť ponožky. Vykladá celý svoj batoh, všetko prehľadáva a ani netuší, aké nervy naňho mám. Chcem už ísť!

Z občerstvovačky vyrážame v dobrej nálade. Konečne... Som najedená a plná síl. Aj keď popŕcha, svetlo mi predsa len dodalo energiu a odhodlanie. Neviem ale, či nebudem potrebovať ísť na veľkú. Možno dosť rýchlo. Na ceste je riadne veľké, no veď viete čo. Takže niekto tu už na veľkej bol. Priamo na ceste. Ľubomír to komentuje, že sa niekto posral z tých cestovín. No ani za nič mu nebudem teraz vešať na nos, že mne treba ísť tiež. Vydržím čo najdlhšie, veď som predsa bojovníčka.

Ľubomír si všimol, že občas zaostávam a povedal, že sa mám zaňho zaháčknuť  a nepúšťať. Je milé vedieť, že aj keď toho určite má tiež dosť a aj keď som preňho cudzí človek, môžem sa naňho spoľahnúť.

Ľubomír rozoberá hypoglykémiu. Vraj občas vidí veci, ktoré sú reálne niečím iným a je to spôsobené nízkou hladinou cukru. Alebo som to zle pochopila? Tak či tak, mňa sa to netýka. Zbytočne sa mi to snaží vysvetliť a varovať ma, že si na to mám dávam pozor. Mám pocit, že som tu jediná, ktorá je úplne  v pohode a nemá žiadne žalúdočné ťažkosti. Neviem ani, prečo by som ich mala mať, veď celú dobu jem normálne jedlo. Mimochodom, na tej veľkej som ešte stále nebola. Akosi to samé od seba prešlo.

Padák dolu. Mám pocit, že je to pomsta od organizátora. Celý čas rozmýšľam, či nám chcel Belo ukázať všetky krásy, ktoré tu majú, alebo je proste iba taký zákerný a dáva nám to vyžrať. Začínam si byť istá, že ide o druhú možnosť. Ledva sa nadole tmolím. Koleno neviem ani ohnúť a otlaky mám snáď už asi všade. Nemám odvahu kontrolovať ich. Nech už to dopadne akokoľvek, som odhodlaná ísť a nechcem vidieť svoje nohy skôr, ako prídem do cieľa.

7:54, Alpínka, 96 km. Zmäknuté slané keksy. Áno, presne to znova potrebujem. Netreba ich ani kúsať, rozplývajú sa samé. Situácia sa opakuje nielen s keksami, ale aj s mojimi parťákmi. Stojím nachystaná a čakám. Tento krát to naťahuje Ľubomír. Nuž, za skvelú spoločnosť sa platí vysoká cena.

Vraj skutočné ultra začína až vtedy, keď je človek na trati 24 hodín. Už neviem, kto to povedal, ale rozhodne na tom niečo bude. Mrzí ma len, že si skutočné ultra prežijem ja a nie tí namakaní bežci, ktorí do cieľa prišli ešte včera večer.

Popŕcha. Nevadí mi to. Šmýkať sa po blate dolu kopcom síce nie je bohviečo, ale inak sa mi to páči. Je tu krásne.

Vidím Košice. Viem, že sú ešte úplne v riti ďaleko, ale neviem sa ubrániť úsmevu. Vidím Košice! Mám chuť vykričať to do celého sveta. Vidím Košice!!!

Pretíname asfaltu, po ktorej bežia účastníci inej akcie. Na sekundu ma prepadol pocit, že ideme zle, ale všetko je tak, ako má byť. Podľa grafu už nás čaká iba nejaký mini kopec.

Namiesto toho, aby sme sa prirútili rovnou čiarou  a po rovine až do Košíc, tak si tu zasa pre nás pripravili nejakú kulehu. Je.eme sa tu ďalším kopcom. Úplne zbytočným kopcom. Načo je toto dobré? Začínam si byť istá, že to je pomsta organizátora. Určite sa v tom náramne výživa. Mordovať iných ľudí, ktorí si za to ešte aj platia. To musí byť strašná sranda.

Blížime sa k rozhľadni. Jasné, už chápem, prečo sme sa sem trepali. Aj tak som zvedavá, kto sa po toľkých kilometroch ešte môže tešiť z rozhľadne.

Horšie, ako makať do kopca, je teraz pre mňa schádzať dolu. Najprv po schodoch, potom po nejakom zarastenom padáku. Ledva krivkám, koleno mám odpísané. Stále som sa neodvážila dať dolu ponožky, ale som si istá, že to bude vážne. Prsty mám odpísané.

Pomaličky sa snažím schádzať klzkým kopcom do Košíc. Stretáme ľudí, ktorí sa prišli pozrieť na rozhľadňu. Prosím ich o fotku. Chcem mať pamiatku na týchto dvoch parťákov, s ktorými som prežila celú noc v dobrej nálade a vďaka ktorým som nestihla mať žiadnu poriadnu krízu. Ďakujem za foto a krivkám ďalej. Musím sa na tú fotku pozrieť. Mám z nej radosť, selfiečka sú nanič. Vyťahujem telefón, otváram foto... Poškodený súbor. Čože? Naozaj? To nie je možné. Otváram znovu a znovu. Rovnaký výsledok. Čo už, teraz nemám energiu znova sa fotiť. Parťákom to ani nehovorím, ale musíme sa odfotiť v cieli.

Košice. Ešte nás čaká posledných pár kilometrov, ale už sme v meste. Cítim sa ako víťaz. Ja to dnes asi naozaj dám. Nielenže dám, mne je fajn. Je mi super a bola by som ochotná ísť aj ďalej. Po rovine, samozrejme...

Tadiaľto som bežala Košický maratón. Napriek tomu to tu vôbec nepoznám. Mám pocit, že som tu prvý krát. Na zemi sú ešte zostatky farebných šípok, ukazujúcich smer maratónu. Nič mi to nehovorí.

No kde je ten cieľ? Stále nič.

Posledné metre. Vidím cieľovú bránu Slovak Ultra Trailu. Neskutočné. Nemožné. Skoro 28 hodín, ale naozaj som to dokázala. Dala som Východniarska stovku a stihla som ju v limite. Neverím. Teším sa. Som vďačná.

10:47, cieľ, 107 km. Organizátor Belo, ktorého mám v tejto chvíli najradšej na svete, nás fotí. Áno, presne to som chcela. Fotku, ktorá mi dá silu vždy, keď si nebudem istá sama sebou.

Sadáme si k stolu. Dostávame svoju batožinu, jedlo a úžasnú Kofolu. Vlak mi ide asi za 20 minút. To nedávam. Jedlo, sprcha a cesta. To určite nedávam. Ďalší vlak nemá voľné miestenky. Vôbec nie som nadšená predstavou, že z Košíc až do Trnavy vo vlaku stojím. Ďalší vlak po ďalšom vlaku ide až o dve a pol hodiny. Kupujem lístok. Síce je to na dlho, ale ja si naozaj potrebujem sadnúť.

Sprcha. Kde je? Musím prejsť po mostíku. Len pár metrov, ale ledva idem. Stuhla som a teraz sa neviem hýbať. Kde je tá sprcha? Chlapské už som našla, ale kde je moja? Jasné, že úplne vzadu. To sa dalo čakať. Cítim sa strašne. Konečne som si vyzula topánky. Stovka v rozmočených topánkach nie je úplne to najlepšie. Ľavý malíček sa mi úplne rozpadol. Predstavte si, že máte otlak. Ten sa vám ošúpe a spraví sa vám v momente nový otlak. Koža z prvého otlaku sa zroluje na jedno miesto a tam sa prst nareže a otvorí. Výborne. Toto som ešte nevidela.

Keď sa po sprche snažím obliecť, nahá, zhrbená, s vytrčeným bruchom, dvere sa otvárajú. Stojí v nich šokovaný týpek. Neviem, ako dlho to trvá. V tejto chvíli je už plynutie času pre mňa úplne iné. Týpek sa mi ospravedlňuje, že o mne nevedel a chcel iba sprchy upratať, a mne sa zdá, že tam stojí celú večnosť. Práve som prišla o posledné štipky mojej dôstojnosti.

Obliekam sa, obúvam sa, pracem do tašky všetky tie smradľavé veci, po mostíku sa vraciam k stolu. Do riti, zabudla som si umyť vlasy.

Máme veľa času a tak s parťákmi vysedávame. Je tu niekde ten týpek, čo ma videl nahú? Vôbec si ho nepamätám.

Berieme si Bolta. Síce osprchovaní, ale podľa môjho názoru stále smradľaví, nasadáme spolu do auta. Ten pach len tak ľahko dolu nedáme.

Už ani neviem, koho to bol nápad, ale sedíme v kaviarni na vlakovej stanici. Vraj máme ešte stále veľa času.

Prišiel čas rozlúčiť sa s Ľubomírom. Ja a Ján ideme na vlak. Stojíme na nástupišti a nevieme, ako sa dostať k nášmu vlaku. Reproduktor nás vyzýva k nástupu. Ale kadiaľ? Prerábajú to tu a vôbec nie je označené, ako sa dostať na naše nástupište. Chytá ma panika. Ján mi berie karimatku a uteká schodmi do podchodu. Ja mu nestačím. Hľadám svoje sebazaprenie a snažím sa zliezť s boľavým kolenom po schodoch a následne bežať s boľavým maličkom. Jána nevidím. Predstavujem si, ako nasadne na vlak bezo mňa, ale zato s mojimi vecami. Som presvedčená, že to nedám ale snažím sa. Hrabem zasa hore schodmi. Stojí tu vlak a aj Ján. Vraj by ma tu nenechal. Nasadáme. Vlak tu stojí ešte dobrých 5 minút.

Cesta ubieha veľmi hmlisto. Už som hore cez 30 hodín a vidím z okna veci, ktoré tam reálne nie sú. Je čas zdriemnuť si.

Do cieľa tejto stovky prišlo 60 zo 76 ľudí.

Môj status na FB: „Východniarska stovka bola presne to, čo som potrebovala. Šialenosť, ktorá mi vrátila kúsok sebadôvery a kusisko radosti.

Síce som nechápala, načo sa musím trepať na každý kopčisko, ktorý tam majú... Ale po pár dňoch som nadšená, že to bolo presne tak.“

Vyštudovala som právo a v tejto oblasti som aj pracovala. Popri tom som trávila čas na malej rodinnej farme. Ale... prišli deti. Dnes si užívam materskú. WTF? Užívam? Trpím ako kôň. Ak chcem aspoň chvíľku času pre seba, musím deti hodiť na krk niekomu inému. Našťastie okolo seba mám ľudí, ktorí mi v tom vedia pomôcť a tak si aspoň sem-tam môžem plniť svoje sny, ktoré sa detí netýkajú. Vybrala som si záľuby, pri ktorých si síce veľmi neoddýchnem, ale dokážu ma posilniť psychicky.