Nie som typ človeka, ktorý ide na istotu. Typ človeka, ktorý neustále trénuje, aby na súťaži zlepšil svoje umiestnenie. Naopak, rada skúšam nové veci a to aj v prípade, že do cieľa môžem prísť posledná. Rada si dávam výzvy a zisťujem, či to vôbec dokážem.
Kedysi som neznášala turistiku
Aj ten najmenší kopec bol pre mňa utrpením. Keď ma môj partner (teraz už manžel) chcel niekam zobrať, musel mi za to niečo sľúbiť.
Vždy som však mala rada sladké a keď mi manžel rozprával o tom, aké parádne palacinky jedol na Trnavskej stovke, rozhodla som sa, že ich musím mať aj ja.
Začala som trénovať, sama som si hľadala trasy a postupne som získavala istotu. Aj dnes je pre mňa turistika do kopca utrpením, stále som veľmi pomalá a mám pocit, že ma to bude stáť život.
Dnes si už ale toto utrpenie užívam.
Myslím si, že na stovku si môže trúfnuť naozaj skoro každý. Aj Ty. Nebojuje sa tam s ostatnými.
Človek na stovke vždy bojuje hlavne sám so sebou.
To, že počas mojej prvej účasti na Trnavskej stovke žiadne palacinky po ceste neboli, skúsim radšej vypustiť z hlavy..
Neľúbim ich celý deň, ale každý deň.
V knihe svoj život ukazujem presne tak, ako ho vnímam. Svoje deti ľúbim najviac na svete, ale rozhodne sa netvárim ako dokonalá matka a rozhodne aj ja mám dni, kedy mám chuť sa na všetko vykašľať.
O svojich zážitkoch som
si začala písať sama pre sebaNa veľa vecí zabúdame. Vedela som, že to, čo napíšem, ma vždy dokáže vrátiť naspäť a o spomienky neprídem. Všetky texty som písala tak, ako som to v tej chvíli cítila. Nesnažila som sa napísať niečo, čo by bolo spisovateľským dielom, ani niečo, čo by sa malo každému zapáčiť. Práve to je dôvod, prečo sa mnohí z Vás v mojom príbehu nájdu.