4.8.2023
Dobrodružstvo začína. Batožiny plná riť, ledva sa s ňou doterigám do vlaku. To som zvedavá, ako s tým všetkým pôjdem späť, keď budem mať v nohách cez 100 km. Ak teda pripúšťam možnosť, že túto stovku dokončím... Neverím si vôbec. Posledné dva závody som nedokončila a moje malé sebavedomie je ešte menšie. Nechcem to len tak zabaliť, chcem bojovať. No predstava, že by mi to mohlo trvať 32 hodín je neznesiteľná. Dokážem 32 hodín existovať len sama so sebou? Bez niekoho, kto by ma potiahol? Podporil? Dával na mňa pozor? A čo ak to za 32 hodín nestihnem? Prídem domov opäť ako porazená. Ako tá, čo nestihla časový limit. Opäť. Ďakujem, neprosím. OK, tak čo ak limit stihnem, možno mi to aj bude trvať kratšie ako 32 hodín... Ale som pripravená, že pôjdem v noci sama? Úplne sama? Niekde na východe, kde to ani vôbec nepoznám? Ani neviem, či si viem zistiť číslo na taxík. Sama. V noci. Celú noc. Sama. Len s mojou vlastnou únavou... Bojím sa toho.
Cesta vlakom ako-tak ubieha. Bolí ma zadok. Dúfam, že z toho nebudem mať zajtra svalovicu. Prepadla ma zima. Klepem sa tu v hrubej mikine. Vlak mešká skoro pol hodinu. Vyťahujem si z tašky sprej na medvede, lebo mi dochádza, že od vlaku pôjdem sama. Nakoniec z vlaku vystupuje aj nejaký iný týpek s karimatkou. Je mi jasné, že máme spoločný cieľ. Obaja mierime do telocvične, v ktorej budeme spať. Pridávam sa nasilu k nemu. Týpek teda dáva riadne tempo. Ja, v mojej teplej mikine, sa parím ako tchor a do toho nesiem všetku svoju poondenú batožinu.
Konečne prichádzame do telocvične. Hneď sa vyzliekam. Aj tak zo mňa bude tiecť ešte asi hodinu. Vybavujem prezentáciu a chystám si pelíšek.. Ani sa nenazdám a je desať hodín. Neviem zaspať.
5.8.2023
2:30. Hromy, blesky, lejak. Prosím? Tu na východe majú tuším viac kruté búrky, ako u nás. Tak v tomto počasí ma ani nenapadne postaviť sa na štart.
4:35. Budík mám síce až o piatej, ale vstávam už teraz. Stále niekto šuchorí a ja kvôli nervozite neviem spať.
5:04. Pomaličky raňajkujem, veď mám čas. Všetkým nám prichádza SMS. Štart sa o hodinu odkladá z dôvodu búrkovej činnosti. Výborne. Znova sa snažím zaspať. Ležím so zatvorenými očami skoro hodinu, ale spánok už neprichádza. Nervozita robí svoje.
Pár minút do štartu. Stojí nás tu asi 10. Som vôbec na správnom mieste? Všetci prichádzajú naozaj až na poslednú chvíľu. Možno je to práve preto, že ešte stále prší a hrmí. Podľa organizátorov by to malo 10 minút po štarte prejsť.
Nepremokavú bundu strkám do batohu. Aj tak sa spotím. Nemyslím si, že má zmysel byť v bunde.
7:00. Štart. Klasika. Som medzi poslednými. Prvé stúpanie a ja sa znova utápam vo svojich rezignačných myšlienkach. Toto nechcem robiť. Nechcem ísť do kopca. A hlavne sa nechcem ponáhľať do kopca. Je mi toto treba? Načo? Chcem ísť domov. Je mi smutno. Chýbajú mi deti. Chýba mi Kocúrik. Načo to robím? Aj tak na to nemám. Načo sa tu budem teraz pechoriť celý deň aj noc a nakoniec to aj tak zabalím. Chce sa mi vôbec? Nechce.
Stúpanie trošku poľavuje a mne sa v hlave vynárajú myšlienky na ľudí, ktorí teraz naozaj bojujú. Bojujú o svoj život, o svoje zdravie. Nemajú na výber. Musia bojovať. A ja, slaboch, to chcem zabaliť po prvých dvoch kilometrov. Hanbím sa za seba. Čo budem rozprávať svojim deťom? Šla som 6 hodín na východ a zabalila som to po 2 kilometroch, lebo sa mi nechcelo. Nie. Musím sa snažiť. Musím sa aspoň trochu snažiť.
Prvý kopec zdolaný a moje myšlienky ako na hojdačke lietajú hore dole. Pri zbehu som spokojná, cítim sa ako najväčší macher na svete a chcem ísť. Chcem ísť ďaleko. Nevadí mi, že je napršané a šmýka sa, pretože toto je úplne krásny terén. Jemné zbehy, pri ktorých netreba žiadnu extra energiu a ide to samé.
Okolo seba nikoho nevidím. Výborne. Takže zo 109 km pôjdem 107 km sama. Super vyhliadky.
Zabudla som si opraviť pútko na batohu a teraz mi plantá kade tade.
Opäť stúpania, ale nie je to nič strašné. Vizuálne sa cítim ako u nás doma. Lesné chodníčky. Celkom sa mi to tu páči. Nerobí to na mňa nátlak. Jasné, áno. Viem, že prídu aj strmáky. Ale zatiaľ sa to dá.
Prší už cez hodinu. Žiadne mrholenie. Poriadny lejak. Občas zahrmí.
Už neleje, iba mrholí.
Leje ako z krhle. Mokrá som všade. Ostáva len dúfam, že sa mi v batohu neroztopila antikoncepcia.
Trošku popŕcha.
Ledva cez ten lejak vidím.
Tak toto teda nevyzerá iba na 10 minút. Ale viete čo? Páči sa mi to. Mám rada dážď. Búrka našťastie nie je. Sem-tam hrmí, ale cítim sa v bezpečí. Cítim sa fajn. Zatváram oči a zdvíham tvár k oblohe. Užívam si každú kvapku. Mám pocit, že som silná a dokážem čokoľvek. Dnes to proste dám.
Zle som odbočila, ale teta za mnou na mňa kričí a tak sa vraciam. Pár neškodných metrov. Som rada, že práve išla za mnou a nezašla som ďaleko.
Dolu kopcom pobieham. Nie veľmi, aby som nespadla, ale tak, aby to rýchlejšie odsýpalo. Miestami sa šmýka, miestami je cesta plná výmoľov a je ťažké hľadať pekný terén. No môžem povedať, že je to pre mňa stále prijateľnejšie, než na predošlých akciách. Necítim sa ako vysoko v horách, ale ako doma. Akoby som išla cez Malé Karpaty.
Muselo asi riadne pršať, keď je celá cestička zaplavená. Hm... alebo to nie je cestička? Do riti, čo robím v jarku? Cesta je vedľa.
Prechádzam cez tunel. Tristošesťdesiaty ôsmy krát vyťahujem mobil s navigáciou, lebo si nie som istá kadiaľ. Mám správny smer. Cez tunel sa dostávam do Veľkej Lodiny. Môžem sa odfotiť s tabuľou obce. To je aká pecka. Nečakala som, že budem mať tabuľu obce priamo zo stovky.
Napriek tomu, že vidím peknú cestičku, ktorá traverzom vedie asi až k najbližšej občerstvovačke, ja sa musím trepať do ďalšieho kopca. Načo? Asi len tak, aby nebola nuda. Pomaličky, z nohy na nohu, nechce sa mi uštvať hneď na začiatku. Táto cesta nie je ani turisticky značená, takže musím sledovať fáborky. Aj tak každú chvíľu pozerám do navigácie v telefóne.
Burina až po stehná, chodník ledva vidím. Je vôbec možné, že tadiaľto prešlo predo mnou už 80 ľudí? Oni asi fakt lietajú alebo čo. Mali to tu „vychodené“ aj tí úplne prví, alebo naozaj prešľapávali chodníček cez burinu? Práve v tejto chvíli spojenie „zaži divočinu“ pre mňa začína byť veľmi konkrétne.
Fáborky nikde. Vyťahujem mobil. Nie som na trati. Prečo? Kde sa stala chyba? Naozaj som si dávala pozor na značenie. Zbehla som zbytočne dolu kopcom a teraz sa musím vracať späť. Naozaj netuším, kde som minula odbočku. Predpokladám, že bola v nejakej zarastenej húštine.
Pekná široká cesta. Až sa mi nechce veriť. Mobil kontrolujem niekoľko krát, nie je predsa možné, že by trasa viedla po takejto luxusnej ceste. Nechce sa mi ísť, ale som v časovom strese. Ak sa dá, musím ušetriť aspoň pár minút. Premáham sa a poklusávam.
Blížim sa do dediny. Hodilo by sa vycikať. Je možné, že som ešte od rána necikala? Dnes je všetko nejaké zvláštne.
10:38, Malá Lodina, 17 km. Kričí na mňa Janka, že ma počká na K3. Dobrovoľníci na občerstvovačke sú super, ako vždy. Veľmi pekne sa o nás všetci starajú. Často krát aj rozosmejú. Tváre niektorých mi už začínajú byť povedomé, pretože chodia dobrovoľníčiť na viaceré akcie. Mám pocit, akoby to boli moji priatelia a pritom ani neviem, aké sú ich mená. Toto mi bude určite chýbať. Atmosféra občerstvovačiek akcií Slovenskej ultratrailovej ligy je proste top.
Poučená z Ultrafatry dnes odmietam jesť sladké chujoviny. Melón a cola je jasná voľba, ale inak volím skôr omastený chlieb a slané keksíky.
Púšťam sa do jedného z tých horších dnešných stúpaní. Výšľap na Bokšov. V tejto chvíli ešte netuším, že ma čaká najťažšia skúška, na ktorú nezabudnem asi že nikdy. Zatiaľ vidím iba mapu, graf a kilometre. Verte mi, že pokiaľ si toto nezažijete, nedokážete si to predstaviť.
Mierny kopček, idem si svojím lajdáckym tempíčkom. Fotím si pritom selfíčko. Asi som nedávala pozor, pretože nevidím značenie. Fáborka nikde. Kontrolujem mobil, volím smer. Samozrejme, že mierny kopček sa už mení na trošku ostrejší. Držím rukou fáborku a nevidím ďalšiu. Opäť mobil. Tento krát vidím dve fáborky po sebe. Super, teším sa. Počujem zvuky. Podo mnou prichádza nejaký týpek ale prichádza akosi zboku. Asi zablúdil. Hľadám ďalšiu fáborku. Ten týpek zmizol. Neviem vlastne, či to bol stovkár, ale proste zmizol. Už za mnou nejde a nikde ho nevidím. Nezdal sa mi iba? Nechápem. Kontrola na mobile. Na kopci skaly. Cesta sa rozdvojuje, fáborku nevidím. Volím cestu okolo skál. Cestu už nevidím. Kontrola na mobile. Som zle. Vraciam sa. Idem smerom na skaly. Super, vidím fáborku. Horšie je, že nevidím cestu. Sklon kopca už je pre mňa celkom hustý. Čítam si správu od Kocúrika: „Poď.“ Odpisujem mu: „Keby viem kade, idem“ a prikladám pár ilustračných fotiek. „Makaj. Dobre, to máš orientačný beh. Veď ideš po čiare.“ Tou čiarou asi myslí moju polohu na mape. Mám zo sebou GPS lokátor, ktorý mu hlási, kde som. Pravdepodobne ma vidí na čiare, teda na trase Východniarskej stovky. Je však ťažké vysvetľovať, že to, čo on vidí na čiare, je pre mňa blúdenie štvornožky po skalnom teréne. Väčšinu času idem už s mobilom v ruke, lebo mi proste tie fáborky nestačia. Neviem, či som slepá, ale bez navigácie by som to tu určite nedala.
Konečne som hore. Teda aspoň na chvíľu. Kúsok pred sebou vidím ďalší vrchol. Podstatné však je, že už sa nemusím driapať po skale ale môžem normálne kráčať.
Prestávam kontrolovať mobil. Už mi došlo, že treba ísť intuitívne stále hore. Kde je nejaký vrcholček, na ten treba vyjsť.
Vrcholov mám už za sebou niekoľko a vôbec netuším, ktorý z nich bol Bokšov. Stále idem dole hore. Nie veľa, ale stále. Začínam sa cítiť ako v Záhade Blair Witch.
Cestu križuje niekoľko obrovských spadnutých stromov. Tadiaľto ide trasa? Kadiaľ išli všetci predo mnou? Tie stromy sú naozaj neskutočne dlhé, nechce sa mi ich obchádzať. Idem krížom. Vyskakujem na prvý kmeň, šmýka sa mi noha a druhou narážam. Píšťalu mám v momente červenú a boľavú. Kašľať na to. Keď sa na to nebudem pozerať, možno to zmizne.
Tento krát fáborky nesmerujú na vrchol ale okolo. Výborne, aspoň 3 výškové metre, na ktoré sa nemusím trepať. A kde sú tie fáborky? Kde je cesta? Zasa som zle. Mám pocit, že tu niekto naschvál previazal fáborky, aby som zablúdila. Snažím sa opäť trafiť trasu. Toto je čistá psychiatria.
Konečne niekoho vidím. Týpek zjavne tiež blúdi, ale to je ok. Dvom sa vždy blúdi lepšie. Dávame sa do reči a mňa to teší. Horšie je to s prispôsobovaním tempa. On nechce bežať prudko dolu, čo mňa brzdí. Chce bežať po rovine, čo ja nevládzem. Napriek tomu mi tvrdí, že sa ma bude držať.
Idem sa uštvať, aby som mu stačila. Bežíme miernym sklonom dolu a musím sa fakt premáhať. Keby som išla sama, dávam si pauzu každých 200 metrov. Mám pocit, že sa niečo deje s mojim sprejom na medvede. Možno sa mi trhá pútko, ktoré som si prišila na batoh. Neviem, prečo som ho pred štartom neskontrolovala. Musím sa na to pozrieť na občerstvovačke.
Stúpanie. Konečne sa rozdeľujeme. Síce sme skoro stále na dohľad, ale každý si už ide svoje tempo. Dávam si hryz klobásky. Nemám na ňu veľmi chuť, ale nemôžem dopustiť, aby na mňa prišiel hlad. Sladké ma naposledy zradilo a ku podivu, ani na sladké nemám chuť.
Bežím dolu kopcom a sprej na medvede sa kotúľa za mnou. Zdvíham ho a ďalej nesiem v ruke. To je super vyhliadka, niesť ho takto ďalších 70 kilometrov. Prečo som ho neskontrolovala hneď? Možno sa to ešte dalo zachrániť. Teraz už nezachránim nič. Celé zle.
Bežím dolu kopcom. Týpek kráča, takže ho predbieham. Týpek sa šmýka a padá. Tvrdí, že je v poriadku, ale tuším si odrel koleno.
14:24, Košická Belá, 32 km. Klasika. Melón, cola, omastený chlieb, slané keksíky. Myslím, že toto bude môj osvedčený recept. Opäť super dobrovoľníci. Dokonca mi dajú aj zicherky, aby som si pripevnila sprej na medvede. Asi tak po troch krokoch sa mi zicherky odopli a sprej spadol. Musím to vymyslieť inak. Beriem si na cestu birel a pokračujem. Týpek s odretým kolenom si ešte dáva pauzu a ja v kútiku duše tuším, že je to preňho konečná.
Po daždi už nie je ani stopa. Slnko svieti ako o život. Netuším, koľko je stupňov, určite však oveľa viac, než mi je príjemné. Volá mi Kocúrik. Ledva vyťahujem telefón, pretože si štrádujem so sprejom na medvede v jednej ruke a birelom v druhej.
Pri ceste sa pasie stádo oviec a bača sa so mnou púšťa do reči. Je celkom milý. Myslím si, že si o mne myslí, že som úplne trafená. Veď načo by niekto chodil len tak zo srandy 100 kilometrov pešo? Aspoň, že už ten sprej na medvede nenesiem v ruke ale zavesila som si ho na utrhnuté pútko. Áno, presne to, ktoré som si zabudla doma zašiť. To pútko, ktoré som si zabudla opraviť. Teraz sa mi náramne hodí. Síce mi sprej lieta kade tade a pri rýchlejšom pohybe ho musím pridŕžať, ale aspoň ho nemusím niesť v ruke v stále.
Stúpanie na Železný vrch. Dávam si pauzičky a popíjam birel. Nemám sa kam ponáhľať. Radšej si pobehnem dolu kopcom než sa uštvať v stúpaní. Obieha ma čech. Nebolo by na tom nič zvláštne, len nechápem, ako ho tak rýchlo môžem strácať z dohľadu. To je taký makač, alebo ja taký leňochod?
Pripájam sa na Cestu hrdinov SNP. Tadiaľto by som raz chcela ísť. Budem si toto miesto pamätať? Keď sa vydám na 770km dlhú cestu, spomeniem si, že práve tadiaľto som už kráčala? Snažím sa vryť si do pamäti čo najviac. Chcem si spomenúť. Chcem sa na tomto mieste raz usmiať a povedať: „Tadiaľto som prechádzala počas Východniarskej stovky. Bol to super zážitok.“
Oproti beží bežec. Má štartovné číslo. Prečo sa vracia? Nepýtam sa ho, iba sa pozdravíme.
Beží ďalší. Kontrolujem si navigáciu. Výnimočne som správne. Čo sa to tu deje? Vidím rázcestník a pri ňom mi v ústrety kráčajú ďalší traja. To už mi nedá a musím sa spýtať. Sú to všetko tí, ktorí idú kratšiu trasu, 50 km. Týmto miestom sa budem vracať aj ja, ale až neskôr. Mohlo ma to napadnúť. Vydychujem si. Hlavne, že som sa nestratila.
17:36, Sedlo pod Suchým vrchom, 47 km. Janka ma tu nečaká, asi idem zasa medzi poslednými. Nezdržujem sa zbytočne a vyrážam naraz so štyrmi spolubojovníkmi. Volá mi ocko. Klapky na očiach, automaticky si idem po ceste a spamätávam sa až keď tí štyria začnú riešiť odbočku. Musím sa kúsok vrátiť ale opäť som vďačná, že som nezašla ďalej. Bežím a štyrom hovorím, že ich počkám v kopci.
Bojujem dosť dlho a statočne, ale žiadne prekvapenie sa nekoná. Štyria ma v kopci dobiehajú. Ján, Ľubomír, Peter a Jan. Púšťam ich pred seba, ale nie z dohľadu. Ja tu veru nebudem blúdiť sama lesom. Takto aspoň nemusím stále vyťahovať mobil s navigáciou, čo už je naozaj dosť otravné.
Blíži sa koliesko dôvery. Dôvery organizátora v čestnosť účastníkov. Folkmarské koliesko. Ide o to, že prídem k rázcestníku Sedlo Zemičky. Odtiaľ treba vyjsť na Folkmarskú skalu, zísť z nej dolu inou cestou a vrátiť sa tak späť k Sedlu Zemičky. Následne sa má pokračovať ďalšou cestou do Kojšova. Takže, jednoduchšie povedané, dá sa ísť priamo do Kojšova a vykašľať sa na Folkmarskú skalu. Nebudem zapierať, láka ma to. Držím sa štyroch a nechávam rozhodnutie v ich rukách. Alebo skôr nohách... Ak sa rozhodnú Folkmrskú skalu vynechať, pôjdem s nimi. Nebudem predsa jediná poctivka, ktorá sa driape na každý kopec. Už niekoľko krát som si nadávala za to, že som jediná ktorá dodržiava pravidlá. Nebudem sprostá a proste sa pridám k väčšine.
Moje úvahy o skratke ma silno pohltili. Najhoršie na tom je, že úplne zbytočne. Štyria bez najmenšieho zaváhania mieria na Folkmarskú skalu a mne neostáva nič iné, iba pozbierať čriepky mojej rozbitej ilúzie a makať s nimi.
Nie je to dlhý kopec, ale v tejto chvíli pre mňa úplne zbytočný. Prečo tu nedali aspoň tajnú kontrolu? Mala by som z toho lepší pocit. Takto mám pocit, že to bolo zbytočné.
Štyroch odbieham. Dolu kopcom sa mi ešte celkom dobre poklusáva a chcem si radšej spraviť náskok.
20:33, Kojšov, 58 km. Od dobrovoľníkov beriem svoj dropbag a prezliekam si absolútne všetko, čo mám. Je to úžasný pocit. Viem, že smrdím aj cez čisté oblečenie, ale aspoň smrdím na menšiu vzdialenosť.
Džgám do seba dve polievky. Neskutočné, dočkala som sa. Volá mi ocko a núti ma, aby som sa k niekomu na noc pridala. Jasné, ani ja nechcem ísť sama, ale pochybujem, že ma do kopcov bude niekto čakať. Neviem, čo robiť. Štyria už sú tu tiež, tak sa ich idem spýtať. Dvaja, Ján a Ľubomír, vraj za chvíľu vyrážajú a vraj pôjdu pomaly. Ok, tak ich teda chvíľku počkám. Stojím už nachystaná, s batohom na chrbte. Stačí povel a trielim preč. Prehadzujem pár slov s dobrovoľníčkou Jankou. Je mi už dlho. Iná dobrovoľníčka sa ma pýta, či nepotrebujem soľ alebo niečo. Ja kývam rukou, dala som si všetko, čo treba. Ona na mňa spustí niečo, že: „Lebo bez soli sa to nedá“ a tak trošku výstražným tónom ma napomína. Ani neviem, čo jej odpovedám, iba si uvedomujem, že som zvýšila hlas. Vzápätí sa ospravedlňujem a mrzí ma to. Tak ako ja, tak aj ona už toho má určite plné zuby a nemyslela to v zlom. Potrebujem vypadnúť. Čakám tu pripravená na povel už asi pol hodinu. Ján ešte pre istotu vyťahuje všetky veci z batohu a ja vidím, že to bude na dlho. Ďalší dvaja, Peter a Jan vyrážajú. Nemám nás čím rozmýšľať, idem s nimi.
Moja čelovka zablikala a zhasla. Niekoľkokrát. Neviem ju zapnúť. Panika. Ako môžem ísť celú noc bez čelovky? Čo sa vlastne stalo? Bola nabitá ale aj tak ju skúšam zapojiť na powerbanku. Možno som ju mala v batohu zapnutú a vybila sa. Síce o tom pochybujem, lebo by mala vydržať 30 hodín, ale človek nikdy nevie. Ukazuje mi, že je nabitá. Schovám powerbanku a skúšam znova. Ide. Neviem, kde bol problém ale ďakujem. Svietiť si celú noc pod nohy mobilom by už bolo trošku cez.
Stúpame. Je to pre mňa asi hraničné tempo. Rýchlejšie by som to v tejto chvíli určite nedala. Problém je skôr v tom, že jeden z nich má problémy so žalúdkom a zastavuje kvôli tomu. Nevidím to veľmi dobre a je to pre mňa dosť závažný dôvod na zmenu tímu. Dobehli nás Ján a Ľubomír a ja sa bez váhania pridávam k nim. Som sviňa, ale prioritou je pre mňa prísť do cieľa.
Ku podivu sa mi ide veľmi dobre. Mám dobrú náladu, dokonca sa smejem. Nie, nesmejem sa zo zúfalstva. Smejem sa preto, lebo mi táto dvojica veľmi sadla. Vtipkujú, idú v dobrej nálade, dávajú to s prehľadom. Aj keď sa trepem na najvyšší bod trasy, je mi fajn.
Kojšovská hoľa je pekné miesto. Teda neviem ako cez deň, ale teraz v noci určite stojí za to. Čaro jej okrem mesiaca dodávajú aj blesky, ktoré sú všade okolo, len nie nad nami.
00:01, Čajovňa Katka-Kojšovská Hoľa, 66 km. Padá slovo búrka. Kto sa vôbec opovážil vysloviť to nahlas? Prečkať ju, alebo pred ňou utekať? Za seba asi volím druhú možnosť, aj keď vôbec neviem, aké sú predpovede. Celkom dobre mi padá, keď druhú možnosť volia aj moji parťáci. Vyrážame. Je zima, fúka vietor. Nevyzerá to veľmi dobre.
Asi by som to chcela zbehnúť až na ďalšiu kontrolu. Nočná únava a strach z búrky si berú svoju daň. Nechce sa mi tu plahočiť lesom až do nedeľného obeda. Na druhej strane, stále sa mi ide dobre. Viem, že s týmito parťákmi mi to bude trvať o niečo dlhšie, ako keby som išla sama, ale stojí mi to za to. Stále o niečom hovoríme, stále máme dobrú náladu, sadli mi. Ani odporúčanie, že si mám kontrolovať farbu moču, mi neprichádza divné. Nechám si vysvetliť, prečo by som to mala robiť a keby nemám takú zábudlivú hlavu, tak to asi aj spravím.
Navigáciu v telefóne už nepoužívam. Trasu zvyčajne kontroluje Ľubomír, aj keď sa mi to zdá zbytočné. Nočný úsek je veľmi dobre značený odrazkami. Dokonca už som sa vžila aj so svojimi hodinkami. Zlý smer mi ukazovali preto, že som mala ruku vertikálne. Keď ju zdvihnem, musím chvíľku počkať, aby hodinky zistili, že sú v inej polohe a trasu ukazujú bezchybne. Je to super vec.
Ľubomír sa mi snaží vysvetliť, že by som mala viac trénovať. Teda v podstate, že by som mala aspoň trochu začať trénovať. Je mi jasné, že chodiť z akcie na akciu a medzitým nič nerobiť nie je práve postoj víťazov, ale inak to nedávam. Jasné, dalo by sa vybaviť stráženie detí a venovať sa tréningu. Ale to mi za to nestojí. Chcem tieto akcie iba zvládnuť a je mi jedno, v akom čase prídem do cieľa. Nie som ochotná obetovať kvôli tomu čas s deťmi. Už teraz som veľmi veľa od nich preč. Neviem si ani predstaviť, že by som každý deň na dve hodiny zmizla z domu behať. Neprichádza do úvahy. Radšej budem všade chodiť posledná.
Ideme miestom, kde oproti mne išli tí z kratšej trasy. V noci a v protismere to u všetko vyzerá úplne inak.
Cestičky sú na zabitie. Všelijaké pofidérne terény, ktoré síce držia človeka v strehu, ale uberajú na rýchlosti. My sa tu tuším budeme vliecť fakt ďalšie dva dni. Aspoň že tá búrka nás obišla.
1:54, Zlatá Idka, 74 km. Chuť zmäknutých slaných keksov mi už navždy bude pripomínať Východniarsku stovku. Je to však určite jedna z tých príjemnejších spomienok, nad ktorými sa človek časom milo pousmeje. Horšou spomienkou je ten smrad. Síce sa časom určite pousmejem aj na tom, ale teraz mám pocit, že zomriem. Týpek sediaci oproti mne si vyzul topánky. Akože jasné, údržbu treba, ale prečo to robiť medzi ďalšími siedmimi ľuďmi? Sedím meter od neho a nemám chuť ani na jedlo. Okrem toho som zdvihla ruku pri otázke: „Kto si dá čajík?“ a nevedela som, že pôjdu ešte len zovrieť vodu. Takže to vyzerá byť poriadne na dlho...
Som pripravená vyraziť, čakám ale ešte na svojich dvoch parťákov. Už mi je trošku dlho, ale stojí mi to za to, aby som nešla sama.
Nemám k tomu čo povedať. Proste kráčam. Niekedy pomalšie, ako by som chcela, niekedy ledva stačím.
Podarilo sa mi skontrolovať si farbu moču. Yes! Je v poriadku. Yes! Len som si dajako hlúpo čupla a odkedy som sa postavila, bolí ma koleno. Neviem, či to za tú kontrolu moču stálo, ale snáď sa to nebude zhoršovať.
Rozvidnieva sa. Nemalo by mi to dodať energiu? Ja sa cítim skôr opačne. Chce sa mi spať. Trvá to už dlho. Okrem toho sa už v dosť veľkej miere hlásia otlaky. Začína to byť na prd.
5:34, Vyšný Klátov, 86 km. Popŕcha. Mne to je asi už úplne jedno. Podstatné v tejto chvíli je, že sa podávajú cestoviny. Hádžem ich do seba ako lopatou. Milujem normálne jedlo a nechápem, ako niekto, teda veľmi veľa ultráčov, môže ísť na géloch a podobných umelinách. Moje bruško je priveľmi amatérske na to, aby prijalo profi gély. Radšej obyčajné cestoviny.
Batoh na chrbte a prešľapujem na mieste. Moji parťáci sa ešte stále nevychystali z občerstvovačky. Neznášam dlhé vysedávanie. Začína mi byť zima. Chcem ísť. Oni zatiaľ ešte dopíjajú kávu a Ján nevie nájsť ponožky. Vykladá celý svoj batoh, všetko prehľadáva a ani netuší, aké nervy naňho mám. Chcem už ísť!
Z občerstvovačky vyrážame v dobrej nálade. Konečne... Som najedená a plná síl. Aj keď popŕcha, svetlo mi predsa len dodalo energiu a odhodlanie. Neviem ale, či nebudem potrebovať ísť na veľkú. Možno dosť rýchlo. Na ceste je riadne veľké, no veď viete čo. Takže niekto tu už na veľkej bol. Priamo na ceste. Ľubomír to komentuje, že sa niekto posral z tých cestovín. No ani za nič mu nebudem teraz vešať na nos, že mne treba ísť tiež. Vydržím čo najdlhšie, veď som predsa bojovníčka.
Ľubomír si všimol, že občas zaostávam a povedal, že sa mám zaňho zaháčknuť a nepúšťať. Je milé vedieť, že aj keď toho určite má tiež dosť a aj keď som preňho cudzí človek, môžem sa naňho spoľahnúť.
Ľubomír rozoberá hypoglykémiu. Vraj občas vidí veci, ktoré sú reálne niečím iným a je to spôsobené nízkou hladinou cukru. Alebo som to zle pochopila? Tak či tak, mňa sa to netýka. Zbytočne sa mi to snaží vysvetliť a varovať ma, že si na to mám dávam pozor. Mám pocit, že som tu jediná, ktorá je úplne v pohode a nemá žiadne žalúdočné ťažkosti. Neviem ani, prečo by som ich mala mať, veď celú dobu jem normálne jedlo. Mimochodom, na tej veľkej som ešte stále nebola. Akosi to samé od seba prešlo.
Padák dolu. Mám pocit, že je to pomsta od organizátora. Celý čas rozmýšľam, či nám chcel Belo ukázať všetky krásy, ktoré tu majú, alebo je proste iba taký zákerný a dáva nám to vyžrať. Začínam si byť istá, že ide o druhú možnosť. Ledva sa nadole tmolím. Koleno neviem ani ohnúť a otlaky mám snáď už asi všade. Nemám odvahu kontrolovať ich. Nech už to dopadne akokoľvek, som odhodlaná ísť a nechcem vidieť svoje nohy skôr, ako prídem do cieľa.
7:54, Alpínka, 96 km. Zmäknuté slané keksy. Áno, presne to znova potrebujem. Netreba ich ani kúsať, rozplývajú sa samé. Situácia sa opakuje nielen s keksami, ale aj s mojimi parťákmi. Stojím nachystaná a čakám. Tento krát to naťahuje Ľubomír. Nuž, za skvelú spoločnosť sa platí vysoká cena.
Vraj skutočné ultra začína až vtedy, keď je človek na trati 24 hodín. Už neviem, kto to povedal, ale rozhodne na tom niečo bude. Mrzí ma len, že si skutočné ultra prežijem ja a nie tí namakaní bežci, ktorí do cieľa prišli ešte včera večer.
Popŕcha. Nevadí mi to. Šmýkať sa po blate dolu kopcom síce nie je bohviečo, ale inak sa mi to páči. Je tu krásne.
Vidím Košice. Viem, že sú ešte úplne v riti ďaleko, ale neviem sa ubrániť úsmevu. Vidím Košice! Mám chuť vykričať to do celého sveta. Vidím Košice!!!
Pretíname asfaltu, po ktorej bežia účastníci inej akcie. Na sekundu ma prepadol pocit, že ideme zle, ale všetko je tak, ako má byť. Podľa grafu už nás čaká iba nejaký mini kopec.
Namiesto toho, aby sme sa prirútili rovnou čiarou a po rovine až do Košíc, tak si tu zasa pre nás pripravili nejakú kulehu. Je.eme sa tu ďalším kopcom. Úplne zbytočným kopcom. Načo je toto dobré? Začínam si byť istá, že to je pomsta organizátora. Určite sa v tom náramne výživa. Mordovať iných ľudí, ktorí si za to ešte aj platia. To musí byť strašná sranda.
Blížime sa k rozhľadni. Jasné, už chápem, prečo sme sa sem trepali. Aj tak som zvedavá, kto sa po toľkých kilometroch ešte môže tešiť z rozhľadne.
Horšie, ako makať do kopca, je teraz pre mňa schádzať dolu. Najprv po schodoch, potom po nejakom zarastenom padáku. Ledva krivkám, koleno mám odpísané. Stále som sa neodvážila dať dolu ponožky, ale som si istá, že to bude vážne. Prsty mám odpísané.
Pomaličky sa snažím schádzať klzkým kopcom do Košíc. Stretáme ľudí, ktorí sa prišli pozrieť na rozhľadňu. Prosím ich o fotku. Chcem mať pamiatku na týchto dvoch parťákov, s ktorými som prežila celú noc v dobrej nálade a vďaka ktorým som nestihla mať žiadnu poriadnu krízu. Ďakujem za foto a krivkám ďalej. Musím sa na tú fotku pozrieť. Mám z nej radosť, selfiečka sú nanič. Vyťahujem telefón, otváram foto... Poškodený súbor. Čože? Naozaj? To nie je možné. Otváram znovu a znovu. Rovnaký výsledok. Čo už, teraz nemám energiu znova sa fotiť. Parťákom to ani nehovorím, ale musíme sa odfotiť v cieli.
Košice. Ešte nás čaká posledných pár kilometrov, ale už sme v meste. Cítim sa ako víťaz. Ja to dnes asi naozaj dám. Nielenže dám, mne je fajn. Je mi super a bola by som ochotná ísť aj ďalej. Po rovine, samozrejme...
Tadiaľto som bežala Košický maratón. Napriek tomu to tu vôbec nepoznám. Mám pocit, že som tu prvý krát. Na zemi sú ešte zostatky farebných šípok, ukazujúcich smer maratónu. Nič mi to nehovorí.
No kde je ten cieľ? Stále nič.
Posledné metre. Vidím cieľovú bránu Slovak Ultra Trailu. Neskutočné. Nemožné. Skoro 28 hodín, ale naozaj som to dokázala. Dala som Východniarska stovku a stihla som ju v limite. Neverím. Teším sa. Som vďačná.
10:47, cieľ, 107 km. Organizátor Belo, ktorého mám v tejto chvíli najradšej na svete, nás fotí. Áno, presne to som chcela. Fotku, ktorá mi dá silu vždy, keď si nebudem istá sama sebou.
Sadáme si k stolu. Dostávame svoju batožinu, jedlo a úžasnú Kofolu. Vlak mi ide asi za 20 minút. To nedávam. Jedlo, sprcha a cesta. To určite nedávam. Ďalší vlak nemá voľné miestenky. Vôbec nie som nadšená predstavou, že z Košíc až do Trnavy vo vlaku stojím. Ďalší vlak po ďalšom vlaku ide až o dve a pol hodiny. Kupujem lístok. Síce je to na dlho, ale ja si naozaj potrebujem sadnúť.
Sprcha. Kde je? Musím prejsť po mostíku. Len pár metrov, ale ledva idem. Stuhla som a teraz sa neviem hýbať. Kde je tá sprcha? Chlapské už som našla, ale kde je moja? Jasné, že úplne vzadu. To sa dalo čakať. Cítim sa strašne. Konečne som si vyzula topánky. Stovka v rozmočených topánkach nie je úplne to najlepšie. Ľavý malíček sa mi úplne rozpadol. Predstavte si, že máte otlak. Ten sa vám ošúpe a spraví sa vám v momente nový otlak. Koža z prvého otlaku sa zroluje na jedno miesto a tam sa prst nareže a otvorí. Výborne. Toto som ešte nevidela.
Keď sa po sprche snažím obliecť, nahá, zhrbená, s vytrčeným bruchom, dvere sa otvárajú. Stojí v nich šokovaný týpek. Neviem, ako dlho to trvá. V tejto chvíli je už plynutie času pre mňa úplne iné. Týpek sa mi ospravedlňuje, že o mne nevedel a chcel iba sprchy upratať, a mne sa zdá, že tam stojí celú večnosť. Práve som prišla o posledné štipky mojej dôstojnosti.
Obliekam sa, obúvam sa, pracem do tašky všetky tie smradľavé veci, po mostíku sa vraciam k stolu. Do riti, zabudla som si umyť vlasy.
Máme veľa času a tak s parťákmi vysedávame. Je tu niekde ten týpek, čo ma videl nahú? Vôbec si ho nepamätám.
Berieme si Bolta. Síce osprchovaní, ale podľa môjho názoru stále smradľaví, nasadáme spolu do auta. Ten pach len tak ľahko dolu nedáme.
Už ani neviem, koho to bol nápad, ale sedíme v kaviarni na vlakovej stanici. Vraj máme ešte stále veľa času.
Prišiel čas rozlúčiť sa s Ľubomírom. Ja a Ján ideme na vlak. Stojíme na nástupišti a nevieme, ako sa dostať k nášmu vlaku. Reproduktor nás vyzýva k nástupu. Ale kadiaľ? Prerábajú to tu a vôbec nie je označené, ako sa dostať na naše nástupište. Chytá ma panika. Ján mi berie karimatku a uteká schodmi do podchodu. Ja mu nestačím. Hľadám svoje sebazaprenie a snažím sa zliezť s boľavým kolenom po schodoch a následne bežať s boľavým maličkom. Jána nevidím. Predstavujem si, ako nasadne na vlak bezo mňa, ale zato s mojimi vecami. Som presvedčená, že to nedám ale snažím sa. Hrabem zasa hore schodmi. Stojí tu vlak a aj Ján. Vraj by ma tu nenechal. Nasadáme. Vlak tu stojí ešte dobrých 5 minút.
Cesta ubieha veľmi hmlisto. Už som hore cez 30 hodín a vidím z okna veci, ktoré tam reálne nie sú. Je čas zdriemnuť si.
Do cieľa tejto stovky prišlo 60 zo 76 ľudí.
Môj status na FB: „Východniarska stovka bola presne to, čo som potrebovala. Šialenosť, ktorá mi vrátila kúsok sebadôvery a kusisko radosti.
Síce som nechápala, načo sa musím trepať na každý kopčisko, ktorý tam majú... Ale po pár dňoch som nadšená, že to bolo presne tak.“
