Blog

Minulý týždeň rozhodne nezačal športovo. Celá zasoplená a vyčerpaná som sa vzdala myšlienky na stovku. Po niekoľkých dňoch dopovania vitamínmi a čajom som vo štvrtok preutekala cez prechod pre chodcov a rozdýchavala to ďalších 15 minút. Celé zle. V piatok konečne soplíky ustúpili, no zdravo som sa necítila. Ale čo s parťákom, ktorého som na stovku nabaláchala, aj keď sa mu vôbec nechcelo ísť? Nemôžem ho tam nechať samého, musím to aspoň vyskúšať. Ok, balím si veci. Nastavujem svoju hlavu. To, že vyštartujem predsa neznamená, že musím ísť až do cieľa. Veci pobalené, hlava nachystaná, parťák volá. Vraj nejde. To mám teraz ísť vybalovať? Kašlem na to. Pôjdem sama.

V sobotu ráno, v tme a zime, stojím odovzdane na štarte v Nivniciach. Nedávam veľkú šancu tomu, že by som mohla prejsť 100 km. Viem, že môžem kedykoľvek skončiť a bude to v poriadku. Postupne prichádzajú rôzne ťažkosti, rôzne problémy a ja si uvedomujem, že nemôžem bežať. Stojí ma to veľmi veľa síl. Ak mám ísť, tak len krokom. Dochádza mi, že každým krokom, každou minútou, každým kilometrom, chcem ísť ďalej.

Moje telo sa s týmto všetkým zjavne vysporiadalo lepšie, ako moja rodina, za čo sa im ospravedlňujem

V nedeľu ráno prichádzam do cieľa síce extrémne unavená, ale psychicky nabitá. Bola to veľmi príjemná akcia, s príjemnými ľuďmi. Odporúčam Ďakujem všetkým parťákom, ktorých som po ceste stretla. Ďakujem svojim doma, že som mohla ísť. Ďakujem všetkým dobrovoľníkom a organizátorom, že vzniká ďalšia super akcia. Trek Bílé Karpaty

 

 

️